Striedavá osobná starostlivosť
Novela Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, ktorou bol do zákona zavedený inštitút Striedavá Osobná Starostlivosť (SOS) je ako príbeh o "siedmich divoch" - občan sa pokúsil o nemožné a motyka vystrelila.
Chronologický príbeh zákona o striedavej osobnej starostlivosti v Národnej rade SR.
Hlasovanie poslancov Národnej rady SR.
Dôvodová správa k návrhu zákona o striedavej starostlivosti
Prinášame rozhovor s Ing. Jozefom Ďurčekom, autorom novely Zákona o rodine - zákona o striedavej osobnej starostlivosti
Prečo občan urobil to, čo je prácou odborníkov na ministerstvách, právnikov a politikov? Prečo občan napíše novelu zákona?
Myslím si, že napísať novelu zákona môže ktokoľvek. Robia to záujmové združenia, robia to pracovníci ministerstiev, robia to politici. Napísať zákon môže naozaj ktokoľvek. No a potom už treba nájsť poslanca, ktorý sa s tou témou stotožní, osvojí si ju a rozhodne sa tento návrh zákona predložiť v parlamente. Nie je to jednoduché, nie je to ľahké, ale ak človek chce, tak sa to dá. Urobil som to, čo som pokladal za správne – bol to akt zúfalstva, pretože z noci na ráno som stratil syna a keď som bol konfrontovaný s nezáujmom na strane kolíznej opatrovníčky môjho syna o to, aby konala v záujme môjho syna a aby urobila všetko pre to, aby môj syn nestratil otca, tak som sa zo zúfalstva pustil do niečoho, na čo som dostával jednoznačnú odpoveď od okolia – nemáš šancu zmeniť zákon, ale budeme Ti držať palce.
Kolízna opatrovníčka nekonala v záujme Tvojho syna?
Ona konala toľko, aby mala istotu, že nestratí prácu, čo v praxi znamenalo, že urobila všetko pre to, aby bol môj syn zverený do osobnej starostlivosti jeho matky a pre mňa zostalo „v šuplíku“ už iba stretávanie sa so synom 2x do mesiaca cez víkend. Toto je pre každú kolíznu opatrovníčku istota, že nebude mať na pracovisku problém. Ak by sa totiž ktorákoľvek kolízna opatrovníčka rozhodla ísť cestou rovnoprávnosti rodičov, alebo snáď preferovaním otca, tak by automaticky narazila na kopec nepríjemných otázok od svojich nadriadených: Čo máš proti matkám? Prečo si na strane otca, keď všetci muži sú páchateľmi domáceho násilia a nevedia sa o deti postarať? Ty si voči matkám predpojatá?
Navrhnúť zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky je cesta, ako nestratiť prácu, pretože taký je trend – navrhnúť zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matky umožňuje ktorejkoľvek kolíznej opatrovníčke pohodlný život. Ak by kolízna opatrovníčka skutočne konala v záujme môjho syna, tak by bola matka môjho syna pod obrovským tlakom zo strany kolíznej opatrovníčky a matka môjho syna by bola veľmi silne motivovaná urobiť čo najskôr rodičovskú dohodu, pretože v opačnom prípade by riskovala to, že dieťa bude zverené do mojej osobnej starostlivosti. No ale pretože kolízna opatrovníčka konala a koná tak, ako som už povedal, tak je výsledkom to, že súdne pojednávanie ešte stále trvá (od októbra 2009). Môj syn na mňa zabúda, matka môjho syna nemá žiadnu motiváciu dohodnúť sa a ja sa „zabávam“ vypisovaním sťažností a podaní na súd. Pre paradoxnosť toho, aký nezáujem je na UPSVaR v Trenčíne konať v záujme dieťaťa uvádzam príklad, kedy som na pojednávaniach už dva krát požiadal sudkyňu, nech ma súd konečne z niečoho obviní, aby som vedel, proti čomu sa mám brániť, pretože za súčasnej situácie, kedy ma nikto z ničoho neobvinil neviem, proti čomu sa mám brániť. Sudkyňa mi odpovedala, že veď nikto ma z ničoho neobviňuje. Ja som jej na to odpovedal otázkou: Prečo teda nemôžem byť s mojim synom?
Takže prečo novela zákona?
Motiváciou pre mňa bola aj odpoveď kolíznej opatrovníčky, ktorá mi zdôvodňovala, prečo nemôžem mať so synom široký styk logikou, ktorá je vlastná pracovníkom UPSVaR v Trenčíne. Myslím, že je to typická logika štátneho úradníka, ktorý chce mať čo najmenej roboty a v podstate je občanom obťažovaný vždy vtedy, keď od neho občan niečo chce:
Široký styk so synom nemôžem mať preto, že to, čo požadujem, sa už podobá na striedavú starostlivosť a striedavá starostlivosť nie je v zákone, čo znamená že striedavá starostlivosť nie je možná. No a ak nie je možná striedavá starostlivosť, tak nemôžem mať ani široký styk otca s dieťaťom.
Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár a domnievam sa, že úradník s takouto logikou by nemal vykonávať tak zodpovednú prácu, ako je práca kolízneho opatrovníka. Obchádza ma hrôza, koľko nešťastných detí bolo kolíznymi pracovníčkami v Trenčíne „vyrobených“ aplikáciou tejto zvrátenej argumentácie. Táto „logika“ štátneho úradníka bola pre mňa veľmi silnou motiváciou pokúsiť sa o nemožné. Bez lásky k môjmu synovi by som to nedokázal.
Ako prebiehala technika realizácie novely?
Oslovil som poslancov Juraja Lišku a Martina Kuruca. Dohodli sme sa, že im pripravím podklady. Podklady som vypracoval, oni ich spracovali a podali poslanecký návrh novely Zákona o rodine. Všetko to, čo nasledovalo potom je už známe zo záznamov rokovaní v parlamente. Dohoda s predkladateľmi zákona bola taká, že ideme do toho aj napriek tomu, že páni Liška a Kuruc sú nezávislými poslancami v opozícii, čo v praxi znamenalo, že ich návrh bude skoro určite parlamentom zamietnutý. Dohodli sme sa na tom, že aj napriek veľmi malej šanci na presadenie zákona do praxe do toho pôjdeme a pokúsime sa niečo urobiť pre deti. To, čo bolo pre nás najdôležitejšie, bolo to, že sa téma striedavej starostlivosti dostane na rokovanie parlamentu. Nevadí, keď bude návrh zákona zamietnutý – podstatné je to, aby sa o tejto téme začalo hovoriť v parlamente, v médiách, v spoločnosti. No a potom všetko to, čo sa dialo v parlamente bolo ako zo sna. Návrh zákona prešiel prvým čítaním, prešiel parlamentnými výbormi, prešiel druhým a tretím čítaním a zrazu sa zo sna stala skutočnosť – od 1.7.2010 sa stala Striedavá osobná starostlivosť realitou aj na Slovensku. Úprimne ďakujem predkladateľom zákona za dobre odvedenú prácu a rovnako tak som rád, že všetci poslanci v parlamente odložili nabok svoje stranícke tričká a hlasovali tak, aby to bolo pre deti a o deťoch.
Prečo ste neiniciovali odbornú diskusiu a výskumy a až potom novelu zákona?
Domnievam sa, že slovenskí „odborníci“ zaspali na vavrínoch. Tak si boli istí svojou nepostrádateľnosťou a svojou vlastnou dôležitosťou, že akosi pri tom zabudli na tých najdôležitejších – na deti. Je až na neuverenie, že v Českej republike je v platnosti zákon o striedavej starostlivosti od roku 1998. Je to už dlhých 12 rokov a za toto obdobie nikto zo slovenských odborníkov neinicioval odborný výskum prospešnosti, alebo škodlivosti striedavej starostlivosti v Českej republike. Česká republika je nám blízka mentalitou národa, demografickým zložením, sociálnym profilom, jazykovo sme si blízki. Zákon o rodine je v Českej republike skoro rovnaký, ako u nás. Niektoré pasáže sú identické v obidvoch zákonoch. Preto sa treba pýtať slovenských odborníkov, prečo 12 rokov ignorovali tak závažnú výskumnú tému, akou je realizácia striedavej starostlivosti v Českej republike. Myslím si, že sa nebudem mýliť, ak poviem, že ak by mala byť najprv odborná diskusia a výskum, tak výsledkom by bolo to, že by sa premrhali milióny z EU fondov, boli by platené drahé zahraničné služobné cesty, politici by sa predvádzali v TV a deti by boli odstavené na druhú koľaj. Čas by plynul a ďalšie generácie detí by vyrastali nešťastné z toho, že zbytočne stratili otcov. My sme sa rozhodli ísť cestou, ktorá je logická a efektívna. Nevymýšľať to, čo je už vymyslené. Naša snaha sa opierala o zahraničné výskumy z krajín, kde sa už viacej než desaťročie aplikuje striedavá starostlivosť. A tieto výskumy hovorili jasnou a zrozumiteľnou rečou – striedavá starostlivosť je po rozpade rodiny vo všeobecnosti najlepšou formou starostlivosti o deti. Žiaľ egoizmus niektorých matiek bude ešte dlhé roky šíriť také demagógie, ako že striedanie domácností je pre dieťa nenormálne, že otcovia sú jedinými páchateľmi domáceho násilia, že iba otcovia sú únoscami detí do zahraničia. Na to sa dá odpovedať aj takto – ak je striedanie domácností pre dieťa nesprávne, škodlivé a dieťa bude trpieť, tak každá takáto matka si môže dobrovoľne obmedziť styk s dieťaťom tak, aby malo dieťa iba jeden domov (u otca) a aby sa takéto dieťa stretávalo s matkou iba 2x do mesiaca cez víkend. Ak takáto matka o sebe tvrdí, že by aj život za dieťa dala a ak verí tomu, že striedavá starostlivosť je pre dieťa škodlivá, tak nech sa páči obetovať sa pre dieťa a stretávať sa s ním iba 2x do mesiaca. Pre všetkých ostatných, ktorí majú všetkých päť pohromade oznamujem, že striedavá starostlivosť bola, je a bude tým najlepším po rozpade rodiny. Samozrejme za podmienky, že obidvaja rodičia majú záujem o osobnú starostlivosť o dieťa, že sú schopní sa o dieťa postarať a že nie je ani u jedného rodiča žiadna patológia.
V dôvodovej správe k novele zákona je uvedené, že striedavá starostlivosť nie je pre každé dieťa. Tak teda, je striedavá starostlivosť pre deti po rozpade rodiny tou najlepšou formou starostlivosti, alebo nie?
Vo všeobecnosti je striedavá starostlivosť pre dieťa po rozpade rodiny tou najlepšou formou starostlivosti preto, že na výchove dieťaťa naďalej participujú obidvaja rodičia pravidelne, rovnoprávne a rovnocenne. Doteraz nikto nevymyslel nič lepšie. Každé dieťa je iné a každý rodič je iný. Iba prienikom týchto množín je možné identifikovať, pre ktorú skupinu detí a ich rodičov všetko nasvedčuje tomu, že by bolo správne aplikovať striedavú starostlivosť. Nesmieme zabúdať, že je skupina matiek a otcov, ktorí nemajú záujem po rozpade rodiny starať sa o deti. Je tu aj skupina matiek a otcov, u ktorých je zjavná, alebo skrytá patológia. Ďalej sú tu rodičia alkoholici, narkomani, vo väzbe, atď. Nesmieme zabúdať ani na rodičov, ktorí by sa aj chceli o svoje deti starať, ale majetkové a finančné pomery im to neumožňujú, alebo značne komplikujú.
V médiách je prezentované to, že autorom novely Zákona o rodine je jedno nemenované občianske združenie. Ako je to teda? Kto je autorom zákona o Striedavej osobnej starostlivosti?
Vzhľadom na to, že som podklady novely vypracoval sám, bez cudzej pomoci, tak viem, že okrem mňa nikto iný nepracoval na príprave podkladov. Predkladatelia novely zákona vypracované podklady spracovali a predložili do parlamentu vo forme novely zákona o rodine.
Občianske združenie, o ktorom je reč, v období, kedy bola novela zákona predložená do parlamentu, vôbec neexistovalo. Toto združenie neexistovalo ani vtedy, keď už bol zákon o Striedavej osobnej starostlivosti v platnosti! Uvediem zopár dátumov z roku 2010:
11.február 2010 - návrh novely Zákona o rodine doručený do Národnej rady SR
09.marec 2010 - prvé čítanie v Národnej rade SR
27.apríl 2010 - druhé a tretie čítanie – zákon bol schválený
20.máj 2010 - zákon bol uverejnený v Zbierke zákonov
01.júl 2010 - zákon vstúpil do platnosti
20.júl 2010 - dátum vzniku občianskeho združenia, ktoré si prisvojuje plody práce niekoho iného (výpis z registra občianskych združení)
Tri týždne potom, čo začal platiť zákon o Striedavej starostlivosti, ešte len vzniklo občianske združenie, ktoré o sebe vyhlasuje, že presadilo zákon o Striedavej osobnej starostlivosti.
Myslím, že vždy, keď sa v ľudskej histórii dialo niečo, čoho dôsledkom bola zmena, tak sa ľudia delili na tých, čo čakali v závetrí, ako to dopadne a na tých, čo naozaj pre zmenu obetovali svoje pohodlie a priložili ruku k dielu. Je prirodzené, že tých druhých, ktorí pre zmenu niečo skutočne urobili, je minimum. Ale potom, ako bolo jasné, že zmena je už nezvratná, tak z dier v zemi začali vychádzať tí, čo v bezpečí závetria čakali, ako to dopadne a v čase, keď už nič nehrozilo, kedy sa už nemuseli namáhať, tak vtedy o sebe začali vykrikovať, že to oni urobili revolúciu, že oni sú tí, bez ktorých by sa zmena neudiala. Nedávna história je toho príkladom – rok 1989. Po „boji“, keď už bolo jasné, že režim neodvratne padne, zrazu sa zjavilo toľko parazitov, ktorí o sebe vykrikovali, že oni sú tí, ktorí bojovali za porazenie režimu. V skutočnosti sedeli doma a čakali. A mnohí z nich so systémom kolaborovali. K ľudským vlastnostiam patrí aj parazitovanie na plodoch práce druhých.
Preto na túto otázku odpovedám tak, že nech si každý pozrie dátumy a odpoveď ho napadne okamžite.
Zákon o Striedavej osobnej starostlivosti bol parlamentom prijatý skoro jednohlasne. Zdá sa, že to prebehlo hladko...
To, že zákon bol schválený a s takou ohromnou podporou poslancov je pre mňa iba dôkazom, že sme urobili to, čo bolo absolútnou nevyhnutnosťou – spoločenská požiadavka na túto novelu Zákona o rodine už bola tak silná, že poslanci v podstate urobili iba to, čo od nich chceli ich občania. Je to dôkazom toho, že predkladatelia konali správne, keď do toho išli, že zvolili správny spôsob lobingu za podporu návrhu zákona. Poslancom písali e-maily občania (otcovia, matky), rovnako tak poznám otca z radov občanov (Vlado Hajdu), ktorý veľmi intenzívne komunikoval s ďalšími poslancami tak, aby bola čo najväčšie porozumenie na strane poslancov (ten otec nie je a nikdy nebol členom citovaného občianskeho združenia), ja som komunikoval s médiami a s tlačovými agentúrami. Médiá veľmi dobre pomohli tejto iniciatíve a priniesli tému do domácností a vyvolali diskusiu. Téma rezonovala v celej spoločnosti natoľko, že ani jeden z poslancov si nemohol dovoliť tento návrh zákona ignorovať iba preto, že ho predložili opoziční poslanci. Pre ilustráciu dodávam, že tento návrh zákona mal veľmi silného nepriateľa. Nepriateľom tejto novely bolo Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vo svojom stanovisku vláde SR (stanovisko ministerstva je uverejnené na konci tohto rozhovoru) odporučilo návrh zákona zamietnuť. Inštitúcie sú veľmi arogantné voči občanom a Ministerstvo spravodlivosti SR preukázalo svoju mocenskú aroganciu, keď mi neodpísalo na moju občiansku požiadavku, kde som ich žiadal o stanovisko k návrhu zákona. Ministerstvo spravodlivosti SR tajilo svoje stanovisko k návrhu zákona, pred občanmi SR a toto stanovisko ministerstva bolo na internete zverejnené až 27.apríla 2010, kedy bol návrh zákona v Národnej rade v druhom a treťom čítaní! Teraz ho už opäť neviem nájsť na webe - asi chce niekto zmazať stopy. Celý text zamietavého stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR je uvedený na tomto webe. Takže nepodliehajme ilúzii, že všetko prebehlo úplne ľahko.
V radoch otcov je silná diskusia o tom, či má byť v zákone použité slovo „môže“, alebo slovo „musí“.
Áno, viem o tom a vždy, vo všetkom bude určitá skupina občanov, ktorá bude mať iný názor, než ďalšia skupina občanov. Je to nám ľuďom prirodzené a je to tak v poriadku. Ja osobne som prešiel rôznymi fázami názoru na to, či použiť slovo môže, alebo slovo musí. Najskôr som iba preložil text z českého Zákona o rodine a nechal som tam slovo môže. Potom som bol dlho presvedčený o tom, že tam treba použiť slovo musí a aj som ho do novely zákona zapracoval. No po veľmi dlhých úvahách, kedy som sa stotožnil s myšlienkou, že nie sú všetci rodičia dobrými rodičmi a že slovo musí by bolo proti záujmom a potrebám maloletých detí som dospel k presvedčeniu, že slovo „môže“ je kompromisným riešením, ktoré necháva súdom dostatočne široký priestor na rozhodovanie. Už 13 mesiacov bojujem so súdmi a s kolíznou opatrovníčkou o to, aby ma vnímali ako ľudskú bytosť a tým pádom aby som mohol byť so synom tak často, ako si zaslúži môj syn. Aj napriek 13 mesačnému sklamaniu z toho, ako v skutočnosti súdy diskriminujú otcov na základe ich pohlavia som presvedčený, že slovo môže je rozumným kompromisom. Môj postoj k slovu „musí“ vychádza z faktu, že sú aj zlí, patologickí rodičia (otcovia, alebo matky), pred ktorými treba deti chrániť aj tým, že týmto rodičom bude zakázaný, alebo obmedzený styk s deťmi. V prípade aplikácie slova „musí“ by sa skomplikovala ochrana detí pred takýmito rodičmi.
Sú aj iné spôsoby, aj cez legislatívne zmeny, ako súdy prinútiť, aby v praxi dôsledne aplikovali Antidiskriminačný zákon, ktorý vychádza z Ústavy SR, článok 12, odseky (1) a (2): (1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. (2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
V Zákone o rodine je Striedavá osobná starostlivosť. Čo ďalej?
Schválením zákona o striedavej osobnej starostlivosti sa podarilo prelomiť mýtus o dokonalej matke a nedokonalom otcovi. Sme iba na začiatku dlhej cesty, ktoré bude budovaná na novej kvalite vnímania rodičovstva. V televízii som videl jeden dokument, ktorý bol o súčasnej móde tetovania. Zaznela tam otázka, kedy sa niečo nové, ako napríklad tetovanie, stane tým, že to spoločnosť prijme a bude to pokladať za štandard. Kedy nastane ten moment, že to spoločnosť začne akceptovať? Zaujala ma odpoveď sociológa, ktorý povedal, že: Všetky zmeny, ktoré sa v ľudskej spoločnosti udiali, nezačali byť spoločnosťou prijímané a akceptované preto, že odporcovia zmenili názor. Spoločnosť prijala zmenu za svoju až vtedy, keď odporcovia vymreli.
Túto odpoveď vnímam cez soft formy „vymretia“ odporcov. Legislatívne zmeny, ktoré zabránia sudcom svojvoľne diskriminovať jedného z rodičov iba na základe pohlavia. Fyzická obmena pracovníkov „sociálky“, kedy stačí, aby staré štruktúry odišli do dôchodku, alebo zmenili zamestnávateľa a aby na ich miesta nastúpili ľudia, ktorí nie sú proti mužom predpojatí. Kompletná „čistka“ pracovníkov Ústredia Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a to isté aj na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Až budú preorané tieto inštitúcie (UPSVaR a MPSVR), tak najneskôr vtedy začnú byť sudcovia pod obrovským tlakom zo strany rodičov a kolíznych opatrovníkov. Sudcom nezostane nič iné, iba rýchlo a efektívne rozhodovať v prospech detí bez diskriminácie jedného z rodičov na základe pohlavia.
Toto všetko si vyžaduje obrovské úsilie zo strany občanov, pretože štátni zamestnanci nebudú sami seba prerábať. Občan sa musí postaviť úradníkovi na odpor. Občan musí úradníka otravovať tak často a tak dlho, až sa úradníkovi minú všetky výhovorky a konečne bude musieť konať tak, ako mu ukladá zákon. Občan musí úradníka „znásilniť“, pretože úradník si vždy myslel a žiaľ aj naďalej si myslí, že občan je tu kvôli úradníkovi. Skutočnosť je však opačná – úradník je tu kvôli občanovi a vo veciach maloletých detí je tu úradník kvôli maloletým deťom, ktoré sa nevedia brániť. Občan neustálym tlakom na štátneho úradníka dokáže zmeniť chod dejín, len to chce osobnú odvahu a pevnú vieru v seba samého.
Predkladacia správa Ministerstva spravodlivosti SR
Volebný program SaS, bod číslo 24