Ústavný súd ČR
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 112/97
text nálezu
...Ústavný súd našiel predovšetkým porušenie práva sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 38 odst. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednávaná verejne bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým prejednávaným dôkazom. V danom prípade sa jedná o prieťahy v rozhodovaní o zmene výchovného prostredia, keď v dôsledku behu času sa zmenil podstatným spôsobom vzťah maloletej k otcovi, markantne pozorovateľný v záveroch znaleckých posudkov...
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 221/98
text nálezu
...predbežným opatrením nie je prejudikovaný konečný výsledok sporu...
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 363/03
text nálezu
Školská dochádzka nemôže byť sama o sebe dôvodom pre výrazné obmedzenie styku otca s maloletým dieťaťom, ktoré je v starostlivosti matky.
Z ústavnoprávneho pohľadu nie je možné nadradzovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a neplnoletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci vžité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, nech sú v mnohých prípadoch akokoľvek prínosné a použiteľné, nemôžu postihovať situáciu každého jednotlivého neplnoletého dieťaťa. Je preto vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadňovaní všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, ktorá sa týka detí, nech je už uskutočňovaná verejnými, alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, alebo správnymi orgánmi, rozhodli o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Na tom nemôže nič meniť ani to, že rodičia nie sú schopní sa na takomto usporiadaní dohodnúť. To je dané predovšetkým tým, že dieťa samo je bytosťou jedinečnú, nadanou nescudziteľnými, neodňateľnými, nepremlčateľnými a nezrušiteľnými základnými právami a slobodami, a teda bytosťou, ktorej by sa malo dostať pri jej vývine toho najlepšieho, totiž toho, aby uvedené atribúty nezostali prázdnymi slovami (pozri aj nález sp. zn IV. ÚS 695/2000, Zbierka rozhodnutí, zväzok 22, nález č 66, str 83).
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 403/03
text nálezu
Všeobecný súd nemôže v zjavne zložitom prípade reprodukovať len text zákonného ustanovenia a k nemu bez ďalšieho priradiť svoj právny záver, bez toho bolo súčasne zrejmé, akou cestou k tomuto právnemu záveru dospel a aké argumenty pritom použil.
Ak nejde o situáciu, kedy právne riešenie bez ďalšieho vyplýva zo zákonného textu, všeobecný súd musí v odôvodnení dostatočným spôsobom vysvetliť svoje právne úvahy s prípadnou citáciou publikovanej judikatúry alebo názorov právnej vedy.
Nález Ústavného súdu ČR Pl.ÚS 45/04
text nálezu
Vypočutie strán pred rozhodnutím súdu je podstatným znakom kontradiktórnosti konania. Význam práva na vypočutie čoby prvku verejnosti pri rozhodovaní súdu vystupuje do popredia práve v konaní trestnom, kde je obvinený proti policajnému orgánu a prokuratúre svojimi možnosťami a prostriedkami vo fakticky horšom postavení.
Ústavný súd sa v tejto súvislosti prikláňa k názoru Spolkového ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecko [napr. in BVerfGE 9, 338 (349)], podľa ktorého sudcovská činnosť nespočíva len vo vydávaní rozhodnutí, ale úlohou sudcu je, aby vo svojich rozhodnutiach vyjadroval hodnotové predstavy, ktoré sú imanentné (pozn. WIKIPÉDIA: imanentný - vyplývajúci zo samej veci, z jej podstaty) právnemu poriadku, ale v texte zákona nie sú vyjadrené vôbec alebo len nedostatočne. Sudca sa však musí zdržať svojvôle a jeho rozhodnutie musí spočívať na racionálnej argumentácii. Musí byť zrejmé, že písaný zákon neplní svoju funkciu vyriešiť určitý právny problém. Súdne rozhodnutie potom túto medzeru v zákone uzavrie podľa merítka praktického rozumu a "všeobecných predstáv o spravodlivosti v spoločnosti".
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 554/04
text nálezu
V danom prípade obecné súdy upravili styk sťažovateľa s jeho maloletými deťmi podľa určitej šablóny, ktorá nerešpektovala špecifika prípadu, teda predovšetkým zamestnanie a pracovnú dobu sťažovateľa. Nie je možné, aby jeden z rodičov bol obmedzený na svojich rodičovských právach iba z dôvodu výkonu povolania a s tým súvisiacim rozsahom a rozvrhom pracovnej doby.
Úlohou súdov je upraviť styk s deťmi a nie ho obmedziť, či dokonca vylúčiť.
Záujem dieťaťa vyžaduje, aby sa na jeho výchove výraznejšie podieľal aj otec – čiže mužský prvok – ktorý je schopný napomáhať dieťaťu vhodnou formou aj so školskými úlohami a nezastupiteľným spôsobom sa podieľať na jeho postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 238/05
Správanie otca a jeho snaha o čo možno najčastejší styk s maloletým nemôže byť použitá proti nemu. Je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi. Jeho správanie nemôže byť použité ako argument k obmedzeniu rozsahu jeho styku s maloletým dieťaťom. Navyše aj z tejto časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu je zrejmé, že súdy neprihliadali ani tak k záujmom dieťaťa, ale akcentovali predovšetkým záujem matky.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 420/05
text nálezu
Ústavný súd analýzou súdneho spisu zistil, že od roku 1994. tj. od prvej úpravy styku sťažovateľa s maloletým, nezaistili súdy sťažovateľovi výkon jemu priznaného práva. Sťažovateľ síce nesie tiež svoj podiel na dĺžke trvania sporov, napr. vznášaním najrôznejších procesných návrhov (hlavne predpojatosti sudcov) či zbytočnou medializáciou prípadu. Tieto skutočnosti však nezbavujú súdy povinnosti, aby vec prejednali v primeranej lehote a priznanému právu poskytli adekvátnu ochranu. Z tohto dôvodu konštatuje Ústavný súd porušenie čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, čo je súčasne porušením práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a zásahom do práva sťažovateľa chráneného v čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 618/05
text nálezu
Predovšetkým je nutné mať na pamäti, že článok 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd garantuje rodičom právo starať a vychovávať deti, a naopak deťom zaisťuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, konkrétnejšie potom, že v zmysle ustanovenia § 31 ods 1 písm. a) vo vzťahu k ustanoveniu § 34 odsek 1 zákona č 94/1963 Zb., o rodine (pozn. Otcovia.sk: Zákon o rodine v ČR), v znení neskorších predpisov, patrí zodpovednosť za dieťa obom rodičom. Je ďalej zrejmé, že výchovný otcovský prvok je pre harmonický psychický rozvoj dieťaťa nevyhnutný a teda, že je nepochybne v záujme dieťaťa nestratiť kontakt s otcom v takto útlom veku.
Ústavný súd vo veciach starostlivosti o maloletých poukazuje na nutnosť použitia takejto interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s článkom 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd a článku 18 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorej výsledkom rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu. Inými slovami, predbežné opatrenie upravujúce styk rodičov s deťmi musí byť použité s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi, ktorý s dieťaťom trvalo nežije, pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve množstvo času, v ktorom je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchovu prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou najúčinnejšou výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná.
K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý proces zaručených Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom stave a dôkazoch obsiahnutých v spise a musí byť riadne a presvedčivo odôvodnené.
Je potrebné zdôrazniť, že predbežné opatrenie v oblasti starostlivosti súdu o maloletých by malo byť skutočne jednoduchým krátkodobým provizóriom a nie, z dôvodu neúmerné dĺžky konania vo veci samej, "kvazidefinitívnym" rozhodnutím, ktoré nemožno doplniť alebo nahradiť novým, ktoré lepšie vystihuje ochranu základného práva. Súd je povinný pri získavaní podkladov pre meritórnej rozhodnutia postupovať čo najefektívnejšie a podniknúť dôsledné kroky na ich včasnému zabezpečeniu a dodanie v určených termínoch.
V danej situácii sa podstatná časť odôvodnenia oboch napadnutých rozhodnutí opiera o konštatovanie, že stav nastolený predbežným opatrením - uznesením Krajského súdu v Brne zo dňa 21. 3. 2005 sp. zn 37 Co 109/2005 je dostatočným a niet dôvodu k jeho zmene. S ohľadom na okolnosti prípadu, ktoré však všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne nezhodnotili, sa takýto postup javí Ústavnému súdu ako zjavné nerešpektovanie základného práva na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantované článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 838/07
text nálezu
Pri výklade ustanovenia článku 10 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a ustanovenia článku 8 Dohovoru o právach dieťaťa, teda ochranu rodinného života, resp. rešpektu k rodinnému životu, Ústavný súd zdôraznil, že základom rodinných väzieb je tradične práve biologické puto pokrvného príbuzenstva medzi členmi rodiny, akokoľvek tradičné poňatie rodiny prešlo v uplynulej dobe vývojom (porov. sp. zn II. ÚS 568/06 z 20. februára 2007, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 44, nález č. 33). Základným prvkom rodinného života je naďalej spolužitie rodičov a detí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, § 58, ESĽP 2002-I, ai), pretože práve v jeho rámci sa má uskutočňovať starostlivosť a výchova zo strany rodičov, na ktorú majú deti právo podľa článku 32 ods 4 alien prima Listiny základných práv a slobôd.
Za neoprávnený zásah nie je možné považovať len taký postup súdov pri rozhodovaní o právach a povinnostiach k maloletému dieťaťu, ktorý je v súlade so zákonom o rodine v jeho formálnej i materiálnej rovine (porov. sp. zn I. ÚS 471/97, Zbierka nálezov a uznesenia Ústavného súdu, zväzok 10, usn. č. 32).
Rozdelenie rodiny predstavuje veľmi závažný zásah do základných ľudských práv, a preto sa musí opierať o dostatočne pádne argumenty motivované záujmom dieťaťa [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku (veľká komora), č. 39221/98 a 41963 / 98, § 148, ESĽP 2000-VIII]. Za také možno považovať vystavenie detí násiliu alebo zlému zaobchádzaniu (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dewinne proti Belgicku, č. 56024/00; Zakharova proti Francúzsku, č. 57306/00,), sexuálnemu zneužívaniu (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Covezzi a Morselli proti Taliansku, č. 52763/99, § 104) alebo "aspoň" nedostatok citového zázemia (pozri Kutzner proti Nemecku, § 68), znepokojujúci zdravotný stav alebo psychickú nerovnováhu u rodičov (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bertrand proti Francúzsku, č. 57376/00; Couillard Kauter proti Francúzsku, § 261), prípadne nevyhovujúce životné podmienky alebo materiálny nedostatok v spojení s ďalšími okolnosťami (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rampogna a Murgaš proti Taliansku, č. 40753/98,; MG a MTA proti Taliansku, č. 17421/02).
Orgány verejnej moci majú aj pozitívne záväzky, ktoré sú tesne spjaté s účinným "rešpektovaním" rodinného života. Akonáhle je teda preukázaná existencia rodinného vzťahu, musia orgány verejnej moci v zásade konať tak, aby sa tento vzťah mohol rozvíjať, a prijať vhodné opatrenia za účelom zlúčenia rodiča s dieťaťom (Kutzner proti Nemecku, § 61).
Už v momente rozhodnutia o tomto výchovnom opatrení (predbežné zverenie maloletých do starostlivosť babičky, resp. predbežná ústavná výchova) však musela byť zrejmá jeho krátkodobosť a nutnosť konania, ktorým by bola upravená starostlivosť o neplnoletú dlhodobo. Toto následné konanie však nemohlo byť motivované nutnosťou obmedziť rodičovské práva za každú cenu, ale práve len s ohľadom na zistenie skutkového stavu, resp. na jeho vývoj. Rovnako tak toto konanie nemalo predstavovať trest za konanie alebo opomenutie rodičov, pretože podstatou výchovných opatrení je zabezpečenie riadnych podmienok pre starostlivosť a výchovu maloletého do budúcnosti, predovšetkým s ohľadom na súčasné podmienky a ich prognózu.
Podľa názoru Ústavného súdu však ani závery odvolacieho súdu o potrebe ústavnej výchovy maloletých nerešpektujú dôsledne ústavnoprávne vymedzené podmienky pre zásah do základného práva sťažovateľky na rodinný život, ako boli uvedené vyššie, resp. schádza im zmysluplné prepojenie s akýmkoľvek ústavne chráneným účelom (porov. sp. zn III. ÚS 671/02, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 29, nález č. 10).
Je nemysliteľné, aby umiestnenie do detského domova, nota bene predbežné, bolo od začiatku chápané ako konečné alebo dlhodobé riešenie starostlivosti o maloleté dieťa.
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 1945/08
text nálezu
Je nutné vychádzať z toho, že sťažovateľom môže byť akákoľvek fyzická osoba, ktorej prináleží konštatované ústavne zaručené základné právo alebo sloboda, a to bez ohľadu na jej spôsobilosť na právne úkony či vek.
Vedľa maloletého podala ústavnú sťažnosť aj jeho matka, ktorá súbežne s neplnoletým splnomocnila advokáta aj k zastupovanie maloletého.
Podľa právnej teórie, ak sťažovateľ nemá plnú spôsobilosť na právne úkony pre nedostatok veku, môže za neho podať ústavnú sťažnosť jeho zákonný zástupca, ktorý tiež udelí plnomocenstvo advokátovi (Wagnerová, E., Dostál, M., Langášek, T., Pospíšil, I.: Zákon o ústavnom súde s komentárom. Praha: Aspi, 2007. str 404 bod 9). Ústavný súd teda uzatvára, že sťažovateľ sa súhlasom sťažovateľky, svojej zákonnej zástupkyne, splnomocnil advokáta na podanie ústavnej sťažnosti, a preto formalite ústavnej sťažnosti bolo v danom prípade urobené zadosť.
Právo dieťaťa byť počuté v každom konaní, v ktorom sa rozhoduje o jeho záležitostiach, je na úrovni ľudskoprávnych inštrumentov zakotvené výslovne v článku 12 ods 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého sa dieťaťu poskytuje možnosť, "aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva".
Aj súd je totiž orgánom štátu, ktorý má ako celok pozitívny záväzok konať tak, aby sa mohol rozvíjať vzťah rodiča s dieťaťom [nález sp. zn II. ÚS 838/07 zo dňa 10. 10. 2007 (N 157/47 SbNU 53) ai].
Pre dieťa je právo na vypočutie dôležité v tom, že mu dáva pocítiť, že nie je objektom a pasívnym pozorovateľom udalostí, ale že je dôležitým subjektom práva (KRISTKOVÁ, V: Práva dieťaťa a procesná prax českých súdov in Via iuris 2005 str. 73) a aj účastníkom konania. S ohľadom na to všetko má právo dieťaťa na vypočutie medzi základnými procesnými právami samostatnú hodnotu.
V každom prípade vytrhnutie dieťaťa z existujúceho rodinného prostredia predstavuje nielen zásah do súkromného a rodinného života, ale do istej miery aj zásah do osobnej slobody. To rozhodne v situácii, keď dieťa so svojím odňatím z rodinného prostredia nesúhlasí a je ľahostajné, do akej miery je toto rodinné prostredie prospešné záujmom dieťaťa, ktoré má štát povinnosť uprednostňovať. V každom prípade je ale dieťa vytrhávané z prostredia, v ktorom je zvyknuté žiť a prejavovať sa a je možné predpokladať, že v ňom bude mať záujem žiť a rozvíjať sa aj naďalej. Rodinné prostredie je teda pre dieťa priestorom slobody a akékoľvek iné prostredie za priestor osobnej slobody dieťaťa preto považovať zásadne nemožno.
Podstatné je, že v prípade zásahu do osobnej slobody existuje všeobecné základné právo byť vypočutý pred súdom, ktorý o obmedzení slobody rozhoduje, a to kedykoľvek sa tak deje [nález sp. zn Pl. ÚS 45/04 z 22. 3. 2005 (N 60/36 SbNU 647; 239/2005 Zb.); rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Husák proti Českej republike č. 19970/04 zo 4. decembra 2008; ai]. Zásadne nie je dôvod, aby dospelý mal základné právo byť vypočutý priamo pred súdom, keď sa rozhoduje o obmedzení jeho osobnej slobody, a dieťa nie.
Ústavný súd teda ústavnej sťažnosti úplne vyhovel, pretože všeobecný súd tým, že nevypočul sťažovateľa, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s článkom 12 ods 2 Dohovoru o právach dieťaťa, článku 3 písm. b) Európskeho dohovoru o výkone práv detí a článok 8 odsek 1 a článku 10 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd. Preto bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu zrušené.
Nález Ústavného súdu ČR Pl.ÚS 16/09
text nálezu
V tejto súvislosti Ústavný súd poznamenáva, že základné práva obsiahnuté v hlave piatej Listiny základných práv a slobôd sa premietajú nielen vo vzťahu k posúdeniu súdneho konania ako celku, ale je ich prizmou nevyhnutné posudzovať aj jednotlivé časti konania pred všeobecnými súdmi.
Princíp rovnosti účastníkov konania predstavuje kľúčovú zásadu spravodlivého procesu... Tento princíp je interpretovaný aj v ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý za súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považuje zásadu "rovnosti zbraní". Z tejto zásady tento súd vyvodzuje, že každej procesnej strane má byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť, vrátane dôkazov, za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana (rozsudok z 27. októbra 1993 vo veci Dombo Beheer BV proti Holandsku, č 14448/88, bod 33).
Vychádzajúc z uvedených postulátov, Ústavný súd uvádza, že princíp rovnosti účastníkov konania pôsobí aj vo vzťahu k rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia ako dielčej časti súdneho konania, a to predovšetkým s ohľadom na možnosť uloženia povinnosti, ktorá sa môže významným spôsobom dotknúť právneho postavenia žalovaného subjektu . Ak má teda byť predbežným opatrením uložená povinnosť, musia mať účastníci konania možnosť v porovnateľnom rozsahu uplatniť pred súdom svoje tvrdenia aj námietky vo vzťahu k predmetnému návrhu, ktoré sa relevantným spôsobom premietnu do úvahy súdu vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti návrhu.
Zákonná úprava konania o nariadení predbežného opatrenia musí vytvoriť procesný priestor, aby pri reflektovaní účelu predbežného opatrenia bola súčasne zachovaná dotknutému účastníkovi konania reálna možnosť ochrany jeho práv vo vzťahu k nariadeniu predbežného opatrenia.
Nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 346/09
text nálezu
Ústavný súd vidí protiústavnosť napadnutých rozhodnutí v absencii odôvodnení uznesenia o nariadení predbežného opatrenia. Všeobecnými súdmi bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré je mu ústavne garantované ustanovením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným za základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť svojvôľu. Ak v rozhodnutí chýba riadne odôvodnenie, je tým založená nielen jeho nepreskúmateľnosť, ale spravidla tiež protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody tohto ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní [pozri napr. nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 84/94 z 20. 6. 1995 (N 34/3 SbNU 257) alebo nález sp. zn. I. ÚS 113/02 zo 4. 9. 2002 (N 109/27 SbNU 213)]. V náleze sp. zn. III. ÚS 176/96 z 26. 9. 1996 (N 89/6 SbNU 151) Ústavný súd vyslovil, že: "(...) je úplne nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali zákonu v merite veci a boli vydané za plného rešpektu k procesným normám, ale aby tiež odôvodnenie vydaných rozhodnutí vo vzťahu k spomínanému účelu zodpovedalo kritériám daným ustanovením § 157 ods. 2 in fine, ods. 3 občianskeho súdneho poriadku, lebo len vecne správne (zákonu úplne zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, tj. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutia, napĺňajú - ako neoddeliteľná súčasť "stanoveného postupu" - ústavné kritériá plynúce z Listiny základných práv a slobôd (čl. 38 ods. 1). (...)Obdobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a najmä k nepresvedčivosti rozhodnutí, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), ako im Ústavný súd rozumie."
K podobným záverom opakovane dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) v ods. 29 konštatoval: "(...) čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia. (...) Rozsah tejto povinnosti odôvodnenia sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutí. (...) z tohto dôvodu otázka, či súd nesplnil povinnosti odôvodnenia plynúce z článku. 6 Dohovoru, môže byť zodpovedaná len s prihliadnutím na okolnosti prípadu.".
K predbežným opatreniam Ústavný súd judikoval v náleze sp. zn. II. ÚS 221/98 z 10. 11. 1999 (N 158/16 SbNU 171) tak, že nároky kladené na konanie o vydaní predbežného opatrenia nie sú tak vysoké ako v prípade vecných rozhodnutí, avšak určité štandardy napriek tomu musia byť dodržiavané. Uviedol: "S ohľadom na povahu predbežného opatrenia tiež nemožno stanoviť také prostriedky ochrany ako v prípade rozsudkov alebo závažných uznesenie, lebo účelom je tu predovšetkým čo najrýchlejšia dočasná úprava strán sporu. (...)To neznamená, že na vydanie [predbežných] opatrení nie sú kladené požiadavky, ktoré plynú z ústavného práva na súdnu ochranu. Tieto požiadavky je však nutné brať vo vzťahu k vyššie uvedenej povahe takého rozhodnutia. To znamená, že musia mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 Listiny), musia byť vydané príslušným orgánom (čl. 38 ods. 1 Listiny) a nemôžu byť prejavom svojvôle (čl. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 a 3 charty).".
Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.
Absencia povinnosti odôvodniť uznesenie, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu na vydanie predbežného opatrenia, nepochybne zasahuje do práva na spravodlivý proces pre povinného z tohto predbežného opatrenia. Ten sa totiž z písomného vyhotovenia uznesenia nedozvie viac, než že súd má uvádzané skutočnosti za osvedčené. V takejto situácii je pre povinného veľmi ťažké jednak pochopiť, prečo súd predbežné opatrenie vydal, a ďalej i podať riadne odôvodnené odvolanie, keď z uznesení nie je zrejmé, aké tvrdenie má súd za osvedčená, čím sú tieto tvrdenia osvedčené a prečo považuje súd takéto osvedčenie za dostatočné. Tieto faktory pritom musia byť v úvahe súdu prítomné. Ak nie sú vysvetlené v odôvodnení, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie je prejavom svojvôle. Rozhodnutie, z ktorého nie je aspoň v základných rysoch zrejmé, akými úvahami bol súd pri formulácii výroku vedený, je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu treba považovať za nepreskúmateľné.
Je však pochybné, či je úplná absencia odôvodnenia rozhodnutia, ktorým sa vyhovuje návrhu na predbežné opatrenie, prostriedkom, ktorý je spôsobilý uvedeného cieľa dosiahnuť. Absencia odôvodnenie totiž môže tomuto cieľu poslúžiť len minimálne (ak vôbec). Ak uvedie súd v odôvodnení stručné dôvody (hoci len v rozsahu niekoľkých viet), prečo návrhu vyhovel, nemôže to viesť k predĺženiu súdneho konania. Časové nároky potrebné k spísaniu základných dôvodov rozhodnutia nemôžu podstatným spôsobom prevýšiť dobu potrebnú na vyhodnotenie toho, či návrhu má alebo nemá byť vyhovené; je evidentné, že pre súdne rozhodnutie je kľúčové práve toto hodnotenie.
V danej veci preto, ako bolo zhora naznačené, postačuje stručné odôvodnenie, v ktorom však musia byť aspoň v základných rysoch vyložené dôvody, ktoré súd k rozhodnutiu viedli (teda najmä, čo navrhovateľ tvrdil, a prečo má súd tieto tvrdenia za osvedčené).
V prejednávanej veci teda došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že prvostupňové uznesenie nebolo vôbec odôvodnené. Toto rozhodnutie je tak nepreskúmateľné, s čím je spojená možnosť prejavu svojvôle rozhodujúceho súdu. Dôvody kasácie sa priamo vzťahujú na rozhodnutie súdu prvého stupňa, avšak Ústavný súd prikročil aj ku kasácii rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože postupom odvolacieho súdu (hoci jeho rozhodnutie samo odôvodnené bolo) bol sťažovateľovi odňatý stupeň v konaní, čím tiež bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
Nemožno pripustiť, aby konanie v prvom stupni prebiehalo len "na skúšku" a aby skutočne a so všetkými náležitosťami sa rozhodovalo až v stupni druhom. Za situácie, kedy bolo uznesenie súdu prvého stupňa úplne nepreskúmateľné, mal ich odvolací súd zrušiť a dať tak súdu prvého stupňa príležitosť napraviť svoje pochybenia. Ak tak neurobil, rozhodoval fakticky namiesto súdu prvého stupňa. Takým postupom však nemohlo dôjsť k zahojeniu zásahu do základných práv sťažovateľa.
Z vyššie uvedených dôvodov nezostalo Ústavnému súdu, než napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, že faktický dopad tohto kasačného rozhodnutia pre sťažovateľa daný nie je. Odmietnutím zrušiť rozhodnutie, o ktorých neústavnosti je Ústavný súd presvedčený, by totiž došlo k rezignácii na jeho základné poslanie vyjadrené v čl. 83 Ústavy.
Nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 1206/09
text nálezu
Tým, že sa všeobecné súdy dostatočných spôsobom nezamerali na dokazovanie, respektíve pripustili vplyv jednoduchého tvrdenia matky na rozhodnutie vo veci samej, bez toho, aby jeho dôvody ako také boli podrobené testu spôsobilosti zasiahnuť do záujmu dieťaťa, nemohli súdy ani zistiť, ktorý z rodičov otvára v záujme dieťaťa väčší výchovný priestor druhému rodičovi (za predpokladu, že obaja majú o výchovu záujem a sú k nej spôsobilí). Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý k tomu má lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. V danom prípade všeobecné súdy nevenovali tvrdeniam matky dostatočnú pozornosť a nezistili dôvody, prečo matka maloletých nie je ochotná s otcom dieťaťa spolupracovať na spoločnej striedavej výchove, hoci on túto ochotu deklaroval pred súdom nalézacím aj odvolacím.
Ak súdy opreli svoje rozhodnutia o tvrdenie resp. nesúhlas matky a tento nesúhlas bol v skutočnosti jedinou prekážkou pre výrok o striedavej starostlivosti maloletých (ako znalcom deklarovanej optimálnej variante, úplne vyhovujúcej záujmu dieťaťa), potom ho musia aj bez návrhu podrobiť skúmaniu a urobiť predmetom dokazovania. Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný iba vtedy, ak je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Súd nemusí také dokazovanie vykonávať, ak je nesúhlas rodičov založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode. Ak pôjde o tento iracionálny či nepreskúmateľný dôvod, alebo bude v konaní preukázané, že ide o nesúhlas spočívajúci na dôvode preukázateľne nemajúcom negatívny vplyv na záujem dieťaťa, nemôžu súdy na tomto nesúhlase vystavať rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej (spoločnej) starostlivosť nevyhovie . Opačný postup je totiž v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa podľa článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd, ale aj do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny základných práv a slobôd.
Rozhovor s ústavným sudcom, Pavlom Rychetským, k tomuto nálezu ÚS:
Nález Ústavného súdu ČR IV.ÚS 2244/09
text nálezu
Základné práva a slobody v oblasti jednoduchého práva pôsobia ako regulatívne idey, pričom na ne obsahovo nadväzujú komplexy noriem jednoduchého práva. Porušenie niektorej z týchto noriem, a to v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) (pozn. Kogentný - nariaďujúci, donucovací, presvedčivý, pádny) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. predpojatý formalizmus), potom zakladá dotknutie na základnom práve a slobode (porovnaj nález ÚS zo dňa 2.3.2000, sp.zn. III. ÚS 269/99, publikovaný v Sbírce zákonú a usnesení Ústavního soudu, zväzok 17, str. 235 a nasl.)...
Ak by mala, pri doslovnom chápaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, skutočnosť, že sa nepodarilo zistiť, v akých podmienkach sa bude matka o dieťa starať, zakladať ohrozenie dieťaťa na živote, potom by to viedlo k neprípustnému preneseniu dôkazného bremena na sťažovateľku v tom zmysle, že ak sa nepreukáže opak, tak sa má za to, že dieťa na živote ohrozené je. Takýto výklad by však úplne popieral zmysel inštitútu predbežného opatrenia podľa § 76a OSP, ktorým je zasahovať na ochranu dieťaťa v prípade, že zistené skutočnosti svedčia o jeho bezprostrednom ohrození, a nie vtedy, ak príslušné skutkové zistenia absentujú.
Jednou zo základných zložiek práva na spravodlivý proces tvorí povinnosť súdu svoje rozhodnutia riadne a presvedčivo odôvodniť, pričom táto povinnosť sa vzťahuje taktiež na rozhodnutia o vydaní predbežného opatrenia.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 266/10
text nálezu
Všeobecne je možné konštatovať, že záujmom dieťaťa je, aby bolo v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom práve toho z rodičov, ktorý mimo iného uznáva rolu a dôležitosť rodiča druhého v živote dieťaťa a je presvedčený, že i ten druhý je dobrým rodičom.
Rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti teda nemá odmietať výchovné pôsobenie druhého rodiča, nemá byť proti nemu a priori negatívne zameraný, pretože to sa môže prenášať aj na dieťa. Opačný (t.j. negatívny) postoj rodiča k druhému rodičovi by sa mohol – nech už priamo či vo svojich dôsledkoch - z veľkej pravdepodobnosti negatívne dotýkať dieťaťa, ak by bola znižovaná či eliminovaná účinnosť výchovného pôsobenia druhého rodiča; to by mohlo negatívne pôsobiť na emocionálnu väzbu dieťaťa k druhému rodičovi.
Odvolací súd preto – ako bolo už povedané – ignoroval relevantné zákonné kritérium rozhodovania o zverení maloletého do výchovy rodičov. Tým porušil nielen základné právo sťažovateľa vychovávať dieťa a starať sa o dieťa podľa čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd, ale aj základné právo dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa tohto istého článku Listiny základných práv a slobôd. Ignorovaním zákonného kritéria zaťažil odvolací súd svoje rozhodnutie ľubovôľou, čím došlo k porušeniu základného opráva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl.36 Listiny základných práv a slobôd.
...Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojim chovaním k takémuto stavu približovali. Teda, aby rodičia opustili svoje egoistické, veľmi často dokonca nízke „záujmy“ (napríklad v podobe prinášanie príjemných vnútorných pocitov trýznenia druhého rodiča cez vlastné dieťa). Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu dieťaťa platí mimo iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote, nech úž aktuálnom či budúcom) prejaví intenzívnejšie negatívne než v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť, a nie je schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často nesie psychické šrámy pri ceste svojho dospievania po celý život...
Odvolací súd postavil svoje rozhodnutie na premise, že absencia kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi – teda neexistencia schopnosti toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom – je (teda vždy) prekážkou striedavej výchovy. Takto poňatý názor však Ústavný súd zhliada protiústavným.
Pri platnosti uvedenej premisy odvolacieho súdu (o nemožnosti nariadenia striedavej starostlivosti v prípade neexistencie kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi) by teda k eliminácii striedavej výchovy postačilo iba jednostranné, iracionálne, svojvoľné, účelové odmietanie kvalifikovanej komunikácie rodiča, ktorý má dieťa zverené do svojej výhradnej starostlivosti, s druhým rodičom.
Právne predpisy je nutné vykladať tak, aby sa zabránilo ich zneužívaniu. Teda, v tomto prípade zvoliť výklad priznávajúci relevanciu hľadiska, či a prečo nie je rodič ochotný spolupracovať, komunikovať a na výchove participovať v záujme dieťaťa s druhým rodičom.
Opačný prístup má i širšie dôsledky. Pokiaľ by sa pripustil taký výklad práva, ktorý by ponechával prakticky voľné pole jeho zneužívaniu, hrozil by na druhej strane sporu vznik pocitu nespravodlivosti a bezmocnosti, a v dôsledku toho nedôvery v spravodlivosť a v právny štát. Zmyslom práva je spravodlivo regulovať spoločenské vzťahy. Umožnením zneužívať právo, teda zakladaním nespravodlivosti, sa však samotný zmysel práva popiera.
Neobstojí ako obhájiteľná východzia premisa odvolacieho súdu, že chýbajúca kvalifikovaná komunikácia medzi rodičmi je vždy prekážkou striedavej starostlivosti. Aj v tomto aspekte teda odvolací súd zaťažil napadnuté rozhodnutie porušením základného práva sťažovateľa vychovávať svoje dieťa podľa čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd (aj základné práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny základných práv a slobôd) a porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd. Tu Ústavný súd naopak aprobuje názor prvostupňového súdu, opačný od názoru odvolacieho súdu.
Uznesenie Ústavného súdu ČR III.ÚS 2621/10
text uznesenia
Z uvedeného ustanovenia (článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa, článok 3 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, článok 6 Dohovoru o styku s deťmi, zákon o rodine a Občiansky súdny poriadok) sa podáva dieťaťu oprávnenie, aby bolo počuť v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva; inými slovami, zaručuje dieťaťu právo aby mohlo v konaní prejaviť svoje stanovisko k otázkam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú a umožňuje mu (hoci len do určitej miery) vyrovnať nerovné postavenie vo vzťahu k rodičom, prípadne kolíznemu opatrovníkovi.
Je vecou všeobecných súdov, aby pri rozhodovaní o tom, ktorému z rodičov bude dieťa zverené do výchovy, ako aj pri rozhodovaní o úprave stykov s druhým rodičom, zohľadnili všetky okolnosti daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa (článok 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa), ktorý musí byť vždy prioritným hľadiskom, a rozhodli o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Súdy pritom musia nájsť také riešenie, ktoré nebude obmedzovať ani právo rodičov zaručené článkom 32 ods 4 Listiny základných práv a slobôd, pričom záujem dieťaťa vyžaduje, aby sa na jeho výchove participovala nielen matka, ale aj otec, ktorý sa nezastupiteľným spôsobom podieľa na jeho postupne sa vyvíjajúce životné orientáciu (porov. nález sp. zn. II. ÚS 554/04). Výchovné predpoklady rodiča, ktorému je dieťa zverené do starostlivosti, potom v sebe zahŕňajú aj to, aby tento rodič okrem iného uznával aj rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa (porov. nález sp. Zn III. ÚS 1206/09).
Záujem dieťaťa je potrebné posudzovať z hľadísk objektívnych, nie z púheho subjektívneho hodnotenia výhodnosti či naopak nevýhodnosti pozície toho ktorého z oboch rodičov (porov. uznesenie sp. Zn III. ÚS 464/04); súčasne nemožno prehliadnuť, že je povinnosťou súdu rešpektovať aj zásadu vyjadrenú v článku 18 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorej obidvaja rodiča majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Opačný postup je v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa, do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd , ale aj do práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku podľa článku 4 Dohovoru o styku s deťmi (uverejnené pod č 91/2005 Zb. m.s).
Z článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo odvodené konkrétne aj právo rodiča na prijatie opatrení za účelom jeho opätovného stretnutia s dieťaťom a tiež aj povinnosť vnútroštátnych orgánov podniknúť k tomu zodpovedajúce kroky; je pritom povinnosťou vnútroštátnych orgánov prijať na uľahčenie styku rodiča s dieťaťom všetky opatrenia, ktoré je od nich možné v danom prípade rozumne vyžadovať (porov. rozhodnutie ESĽP vo veci Ignaccolo-Zenid e proti Rumunsku, Prehľad rozsudkov ESĽP č. 2/2000, str. 65, rozhodnutie ESĽP vo veci Voleský proti Českej republike, Prehľad rozsudkov ESĽP č. 5/2004, str. 253).
Právom dieťaťa preto je aj právo udržiavať pravidelné osobné kontakty s obidvomi rodičmi, ak sú v záujme dieťaťa (článok 9 odsek 3 Dohovoru o právach dieťaťa, článok 4 Dohovoru o styku s deťmi); podmienka záujmu dieťaťa (resp. najlepšieho záujmu dieťaťa) je potom podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva hľadiskom kľúčovým pri hodnotení povinnosti štátnych orgánov použiť všetkých vhodných foriem donucovacích prostriedkov za účelom nadviazania (a udržania) styku medzi rodičom a dieťaťom (pozri vyššie cit. Ignaccolo-Zenide proti Rumunsku).
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 2661/10
text nálezu
Súdy ignorovali to, že hľadisko (ne)schopnosti toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom naopak relevantný je. Dokonca je to vyslovene stanovené ustanovením v Zákone o rodine, podľa ktorého má súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy prihliadnuť okrem iného "ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom".
Súdy postavili svoje rozhodnutie na premise, že absencia kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi – teda neexistencia schopnosti toho ktorého rodiča dohodnúť sa na výchove dieťaťa s druhým rodičom - je nutne prekážkou striedavej výchovy. Takto poňatý názor však Ústavný súd zhľadáva protiústavným.
Ak by sa pripustil taký výklad práva, ktorý by ponechával prakticky voľné pole jeho zneužívaniu, hrozil by u druhej strany sporu (otca dieťaťa) vznik pocitu nespravodlivosti a bezmocnosti a v dôsledku toho nedôvery v spravodlivosť a v právny štát. Zmyslom práva je spravodlivo regulovať spoločenské vzťahy. Umožnením zneužívať právo, teda zakladaním nespravodlivosti, sa však samotný zmysel práva popiera.
Téza súdov (o nemožnosti striedavej výchovy v prípade chýbajúcej kvalifikovanej komunikácie medzi rodičmi) by naopak ponechávala voľný priestor pre záujem dieťaťa nežiaducim javom, ktorým však zákonodarca chcel zabrániť.
Nie je možné vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktorí nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili čo najviac kooperovať; striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje chovanie zmenil. Inak sa môže stať, že skutočne dôjde ku zmene výchovy a zverení dieťaťa do výchovného prostredia druhého rodiča.
Neobstojí ako obhájiteľná východzia premisa súdov, že chýbajúca kvalifikovaná komunikácia medzi rodičmi je nutne prekážkou striedavej starostlivosti. Aj v tomto aspekte teda súdy zaťažili napadnuté rozhodnutie porušením základného práva sťažovateľa vychovávať svoje dieťa podľa čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd (aj základné práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny základných práv a slobôd) a porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Ústavného súdu ČR I.ÚS 3082/10
text uznesenia
Súdy musia nájsť také riešenie, ktoré nebude obmedzovať ani právo rodiča zaručené článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, pričom záujem dieťaťa vyžaduje, aby na jeho výchove participovala nielen matka, ale aj otec, ktorý sa nezastupiteľným spôsobom podieľa na jeho postupne sa vyvíjajúce životnej orientácii (porov. nález sp. zn II. ÚS 554/04). Výchovné predpoklady rodiča, ktorému je dieťa zverené do starostlivosti, potom v sebe zahŕňajú aj to, aby tento rodič okrem iného uznával aj rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa (porov. nález sp. zn III. ÚS 1206/09).
Záujem dieťaťa je pritom potrebné posudzovať z hľadísk objektívnych, nie iba z púheho subjektívneho hodnotenia výhodnosti či naopak nevýhodnosti pozície toho ktorého z obidvoch rodičov (porov. uznesenie sp. zn III.ÚS 464/04); súčasne nemožno prehliadnuť, že je povinnosťou súdu rešpektovať aj zásadu vyjadrenú v článku 18 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorej obidvaja rodiča majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Opačný postup je v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa článku 36 Listiny základných práv a slobôd a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa, do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd , ale aj do práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku podľa článku 4 Dohovoru o styku s deťmi (uverejnené pod č. 91/2005 Zb. m.s.).
Z článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo vyvodené konkrétne aj právo rodiča na prijatie opatrení za účelom jeho opätovného stretnutia s dieťaťom a tiež aj povinnosť vnútroštátnych orgánov podniknúť k tomu zodpovedajúce kroky; je pritom povinnosťou vnútroštátnych orgánov prijať na uľahčenie styku rodiča s dieťaťom všetky opatrenia, ktoré je od nich možné v danom prípade rozumne vyžadovať (porov. rozhodnutie ESĽP vo veci Ignaccolo-Zenid e proti Rumunsku, Prehľad rozsudkov ESĽP č. 2/2000, str 65, rozhodnutie ESĽP vo veci Voleský proti Českej republike , Prehľad rozsudkov ESĽP č. 5/2004, str 253).
Právom dieťaťa preto je aj právo udržiavať pravidelné osobné kontakty s obidvomi rodičmi, ak sú v záujme dieťaťa (článok 9 odsek 3 Dohovoru o právach dieťaťa, článok 4 Dohovoru o styku s deťmi); podmienka záujmu dieťaťa (resp. najlepšieho záujmu dieťaťa ) je potom podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva hľadiskom kľúčovým pri hodnotení povinnosti štátnych orgánov použiť všetkých vhodných foriem donucovacích prostriedkov za účelom nadviazania (a udržania) styku medzi rodičom a dieťaťom (pozri vyššie cit. Ignaccolo-Zenide proti Rumunsku).
Právo dieťaťa ho počuť v každom konaní, v ktorom rozhoduje o jeho záležitostiach (článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa, § 31 ods. 3 zákona o rodine), mu poskytuje možnosť, aby v konaní prejavilo svoje stanovisko k otázkam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, a to buď priamo alebo prostredníctvom svojho zástupcu, prípadne prostredníctvom príslušného, zákonom zriadeného, orgánu. Nemožno však prehliadnuť, že konečné hodnotenie (posúdenie) záujmov maloletého dieťaťa prináleží všeobecnému súdu, v ktorého dispozícii je aj prípadný korektiv predstáv a názorov dieťaťa o tom, čo je pre neho v konkrétnej veci vhodné, prípadné, resp. všeobecne prospešné, a čo nie, preto k názoru maloletého dieťaťa súd prihliada, a to s ohľadom na jeho vek, rozumovú a citovú vyspelosť (porov. uznesenie sp. zn III. ÚS 707/04, sp. zn IV. ÚS 288/04, sp. zn III. ÚS 2150/07).
Nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 3363/10
text nálezu
K otázke spôsobilosti predbežného opatrenia (ako opatrenie dočasnej povahy) zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníkov konania sa Ústavný súd v rozhodovacej praxi (hoci s istou rezervovanosťou, pozri napríklad rozhodnutie vo veci sp. Zn III. ÚS 119/98) vyjadruje tak, že túto spôsobilosť vylúčiť nemožno.
Je však namieste už tu - všeobecne - zaznamenať, že ústavne garantované práva, na ktoré sa ústavná sťažnosť odvoláva (článok 10 ods 2, článku 32 odsek 4, článku 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 8 Dohovoru, resp. článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa), pôsobia nie len jednosmerne voči rodičovi alebo dieťaťu, ale spravidla tak, že dopadajú v tej či onej miere do vzájomného vzťahu obidvoch.
Bez toho, aby bolo potrebné všeobecne vymedzovať priestor pre zásah Ústavného súdu ČR, postačí - so zreteľom na predmet danej veci - konštatovať, že o protiústavnosť (oproti podústavnej nesprávnosti) napadnutého rozhodnutia sa bude jednať najmä vtedy, ak a) bolo vydané predbežné opatrenie, hoci pre takéto opatrenia neboli splnené základné procesné podmienky, alebo b) ním bolo - obsahovo - vybočené z dotknutých ústavných limitov tým, že predstavuje porušenie ústavne garantovaných práv konkrétnych subjektov, a konečne, c) ak bolo vydané v konaní, ktoré je postihnuté kvalifikovanou vadou nedostatku tzv. spravodlivého procesu.
Hoci konanie vo veci starostlivosti o maloletých nie je spravidla "jednoliate" v tom zmysle, že by sa vyznačovalo jediným predmetom, a súd zvyčajne vedie (jedným "spisom") viac čiastkových konaní, k tomu súčasne aj o výkon jednotlivých skôr vydaných rozhodnutí, nemožno púšťať zo zreteľa, že predbežné opatrenie je - z povahy veci - vždy ukotvené ku konkrétnemu, hoci jednému z viacerých, čiastkových konaní, s ktorým je obsahovo späté; preto podmienky jeho vydania je potrebné posudzovať vždy práve vo vzťahu k tomuto čiastkovému konaniu, a spolu s ním zdieľa aj jeho ďalší "osud".
Pri výklade ustanovení článku 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a ustanovenia článku 8 Dohovoru (ochrany rodinného života) Ústavný súd ČR zdôrazňuje, že základom rodinných väzieb je tradične biologické puto pokrvného príbuzenstva medzi členmi rodiny, akokoľvek tradičné poňatie rodiny prešlo v uplynulej dobe vývojom ( porov. sp. zn II. ÚS 568/06), pričom základným prvkom rodinného života je naďalej spolužitie rodičov a detí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kutzner proti Nemecku, č 46544/99, § 58, ESĽP 2002 - I, ai), pretože práve v jeho rámci sa má uskutočňovať starostlivosť a výchova zo strany rodičov, na ktorú majú deti právo podľa článku 32 ods. 4, vety prvej, Listiny základných práv a slobôd. V dôsledku oprávnenia zákonodarcu stanoviť v súlade s článkom 32 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd "podrobnosti" potom nemôže dôjsť k obmedzeniu tohto základného práva. Podľa článku 32 odsek 4, druhej vety, Listiny základných práv a slobôd môžu byť práva rodičov obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona. K materiálnej súladnosti zásahu do základných práv a slobôd so zákonom pritom podľa článku 8 odsek 2 Dohovoru dochádza, ak sleduje tento zásah niektorý alebo niektoré z legitímnych cieľov, a ak je pre ich dosiahnutie nevyhnutný, teda najmä primeraný sledovanému účelu (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Couillard Maugery proti Francúzsku, č 64796/01, § 237). Z toho vyplýva, že za neoprávnený zásah nie je možné považovať len taký postup súdov pri rozhodovaní o právach a povinnostiach k maloletému dieťaťu, ktorý je v súlade so zákonom o rodine v jeho formálne i materiálne rovine (viď nález sp. Zn II. ÚS 838/07, a v ňom citované rozhodnutia predchádzajúce, menovite sp. zn I. ÚS 471/97).
V náleze sp. zn II. ÚZ 1945/08 ďalej Ústavný súd uviedol, že "... vytrhnutie dieťaťa z existujúceho rodinného prostredia predstavuje nielen zásah do súkromného a rodinného života, ale do istej miery aj zásah do osobnej slobody. To rozhodne v situácii, keď dieťa so svojím odňatím z rodinného prostredia nesúhlasí a je ľahostajné, do akej miery je toto rodinné prostredie prospešné záujmom dieťaťa, ktoré má štát povinnosť uprednostňovať. V každom prípade je ale dieťa vytrhávané z prostredia, v ktorom je zvyknuté žiť a prejavovať sa a je možné predpokladať, že v ňom bude mať záujem žiť a rozvíjať sa aj naďalej. Rodinné prostredie je teda pre dieťa priestorom slobody a akékoľvek iné prostredie za priestor osobnej slobody dieťaťa preto považovať zásadne nemožno.
Pritom práve náležité, zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia je požiadavkou, ktorého nedostatok nadobúda v judikatúre Ústavného súdu tradičné ústavný reflexiu, a uplatňuje sa aj vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré sa týkajú predbežných opatrení.
V rozhodnutí sp. zn II. ÚS 1945/08 Ústavný súd ČR dospel k záveru (vo vzťahu k záveru, že "vytrhnutie dieťaťa z existujúceho rodinného prostredia predstavuje nielen zásah do súkromného a rodinného života, ale do istej miery aj zásah do osobnej slobody"), že "v prípade zásahu do osobnej slobody existuje všeobecné základné právo byť vypočutý pred súdom, ktorý o obmedzení slobody rozhoduje, a to kedykoľvek sa tak deje (sp. zn Pl. ÚS 45/04, N 60/36 SbNU 647, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Husák proti Slovenskej republike č 19970/04 zo dňa 4. decembra 2008; ai)" a "zásadne nie je dôvod, aby dospelý mal základné právo byť vypočutý priamo pred súdom, keď sa rozhoduje o obmedzení jeho osobnej slobody, a dieťa nie".
Právo dieťaťa byť počuté v každom konaní, v ktorom sa rozhoduje o jeho záležitostiach, zakotvené výslovne v článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa, článok 3 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, ako aj v § 31 odsek 3 zákona o rodine a § 100 odsek 4 O. sp, poskytuje dieťaťu možnosť, aby sa tak stalo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva; inými slovami, zaručuje dieťaťu právo, aby mohlo v konaní prejaviť svoje stanovisko k otázkam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, a umožňuje mu (hoci len do určitej miery) vyrovnať nerovné postavenie vo vzťahu k rodičom, prípadne kolíznemu opatrovníkovi.
Sťažovateľkou dovolávané právo dieťaťa byť počuté v konaní, ktoré sa ho dotýka, síce bez ďalšieho náleží iba dieťaťu a nie rodičom (porov. sp. Zn II. ÚS 393/05, sp. zn II. ÚS 1818/07), avšak vo vzťahu k nemu nemožno predsa vylúčiť, aby sa tohto práva dovolala aj sťažovateľka (ako matka dieťaťa) práve v súvislosti s námietkou neoprávneného zásahu do svojich práv, menovite zásahu do (vlastného) súkromného a rodinného života, ako aj práva na spravodlivý proces v konaní , ktorého bola sama účastníkom (porov. nález sp. zn III. ÚS 3007/09). To je možné vztiahnuť nielen k jej výhrade, že v konaní nebol vypočutý maloletý a do jeho výsledku nebol dostatočne zakomponovaný jeho názor k odňatia zo starostlivosti matky, ale že tým pominula aj možnosť zistenia ku konkrétnemu obsahu a výsledkom skôr nariadeného predbežného opatrenia, čím zostal skutkový základ veci neúplný.
V teraz prejednávanej veci Ústavný súd ČR nevidí relevantný dôvod, pre ktorý bolo neplnoletej aspoň v štádiu konania pred odvolacím súdom odoprené právo na vypočutie.
Odvolací súd tým zasiahol do práva sťažovateľky na spravodlivé konanie podľa článku 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd, ak nezistil názory a poznatky maloletého k veci samej jeho výsluchom, uspokojil sa iba s aplikáciou všeobecného pravidla, že v konaní o nariadení predbežného opatrenia sa dokazovanie nevykonáva, a aplikoval ich aj v konaní o jeho zrušenie po tom, čo bolo už neprehliadnuteľnou dobu skutočne realizované.
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 3765/11
text nálezu
Ak si totiž súdna moc robí nárok na zasahovanie do intímnych rodinných vzťahov, potom by mal byť súd kreatívny a usilovať o naplnenie účelu konania - v danom prípade posilnenie vzťahu otca s maloletým pri súčasnom rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Riešenie zmierom je vždy efektívnejšie ako donucovacie prostriedky.
K nenaplnenia účelu konania prispelo aj to, že konanie trvalo viac ako deväť rokov. Plynutie času totiž má v danom prípade nezvratné následky pre vzťah otca a syna.
Pre najlepší záujem dieťaťa potom hovorí, aby boli vzťahy všetkých zainteresovaných osôb čo najskôr usporiadané tak, aby riadny vývoj dieťaťa bol týmto čo najmenej narušený.
S odstupom času sa tak celé konanie javí ako hľadanie viny v osobe matky či otca a sám maloletý je len nepodstatnou časťou celého sporu. To je v priamom rozpore s podstatou konaní vo veciach starostlivosti o maloletých, kde má byť maloletý hlavným subjektom a jeho najlepší záujem je najvyšším imperatívom.
Pri výklade ustanovenia článku 10 odseku 2 Listiny základných práv a slobôd a ustanovenia článku 8 Dohovoru, teda ochrany rodinného života, resp. rešpektu k rodinnému životu, Ústavný súd v náleze sp. zn II. ÚS 838/07 z 10.10.2007 (N 157/47 SbNU 53) zdôraznil, že základom rodinných väzieb je tradične biologické puto pokrvného príbuzenstva medzi členmi rodiny, akokoľvek tradičné poňatie rodiny prešlo v uplynulej dobe vývojom [porov. nález sp. zn II.ÚS 568/06 z 20. 2. 2007 (N 33/44 SbNU 399)]. Základným prvkom rodinného života je naďalej spolužitie rodičov a detí (rozhodnutie vo veci Kutzner vs. Nemecko z 26.2.2002), pretože práve v jeho rámci sa má uskutočňovať starostlivosť a výchova zo strany rodičov, na ktorej majú deti právo podľa článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd[nález sp. zn II.ÚS 485/10 z 13. 4. 2010 (N 82/57 SbNU 93)].
Zásah do práva na rodinný život predstavuje veľmi závažný zásah do základných ľudských práv, a preto sa musí opierať o dostatočne pádne argumenty motivované záujmom dieťaťa (pozri rozhodnutie veľkého senátu ESĽP vo veci Scozzari a Giunta vs. Taliansko z 13.7.2000). Orgány verejnej moci majú aj pozitívne záväzky, ktoré sú tesne späté s účinným rešpektovaním rodinného života. Akonáhle je teda preukázaná existencia rodinného vzťahu, musia orgány verejnej moci v zásade konať tak, aby sa tento vzťah mohol rozvíjať a prijať vhodné opatrenia za účelom zlúčenia rodičia s dieťaťom (Kutzner proti Nemecku či nález sp. Zn II.ÚS 838/07) , pričom k týmto pozitívnym povinnostiam sa radí vedľa aktívnej pomoci s osobnými, sociálnymi, zdravotnými či majetkovými ťažkosťami aj povinnosť rodiča informovať a riadne poučiť o možných následkoch jeho konania (pozri rozsudok ESĽP vo veci W. vs. Spojené kráľovstvo). Základné právo na nerušený rodinný život ako subjektívne verejné právo potom v zhode s judikatúrou ESĽP taktiež chráni právo rodičov na prijatie opatrení zo strany štátnych orgánov smerujúcich k jeho obnovenému spolužitie s dieťaťom (pozri rozhodnutie vo veci Eriksson vs. Švédsko z 22.6.1989 ), a to v čo najkratšom čase, s ohľadom na skutočnosť, že prostý beh času môže viesť k nenapraviteľným dôsledkom pre vzťahy medzi deťmi a rodičom, ktorý s nimi nežije (pozri rozhodnutie vo veci Ignaccolo-Zenide vs. Rumunsko z 25.1.2000).
ESĽP už veľakrát uviedol (pozri napríklad rozhodnutie vo veci Fiala proti Českej republike zo dňa 18.7.2006 a Bergmann proti Slovenskej republike z 27.10.2011), že základným cieľom článku 8 je síce ochrana jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci, toto ustanovenie však zmluvnému štátu neukladá len povinnosť zdržať sa takých zásahov: tento skôr negatívny záväzok môže byť doplnený o pozitívne záväzky, ktoré sú pevne späté s účinným rešpektovaním súkromného či rodinného života. Tie môžu zahŕňať prijatie opatrení smerujúcich k rešpektovanie rodinného života až po úroveň vzťahov medzi jednotlivcami, ku ktorým okrem iného patrí zavedenie vhodného a dostatočného právneho nástroja na zabezpečenie legitímnych práv zúčastnených osôb a plnenia súdnych rozhodnutí, popr. vhodných špecifických opatrení (pozri rozhodnutie vo veci Zawadka proti Poľsku z 23. 6. 2005). Z článku 8 tak vyplýva právo rodičov na to, aby boli prijaté opatrenia, ktoré mu umožnia styk so svojím dieťaťom, aj povinnosť vnútroštátnych orgánov také opatrenia prijať. Podľa ESĽP je potrebné na tieto zásady nazerať tak, že sa uplatní aj v prípade sporov medzi rodičmi ohľadom styku s dieťaťom (pozri rozhodnutie vo veci Mihailov proti Bulharsku z 12.1.2006). Povinnosť štátnych orgánov prijať také opatrenia, ktoré umožnia kontakt rodiča s dieťaťom, totiž nie je absolútna a porozumenia a spolupráce všetkých zúčastnených osôb vždy predstavujú dôležitý faktor. Štátne orgány síce majú vyvíjať snahu, aby tejto spolupráci pomohli, ale ich povinnosť využiť donucovacie prostriedky nemôže byť neobmedzená: musí brať ohľad na záujmy, práva a slobody dotknutých osôb a najmä na najvyšší záujem dieťaťa a jeho práva, ktoré mu priznáva článok 8 Dohovoru (pozri rozhodnutie vo veci Voleský proti Českej republike z 10. 6. 2003). ESĽP vo svojej judikatúre konštantne pripúšťa, že v tejto citlivej oblasti je k donucovacím prostriedkom treba pristupovať s maximálnou opatrnosťou (rozhodnutie vo veci Reigado Ramos proti Portugalsku z 22.11.2005), a že článok 8 Dohovoru v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča k tomu, aby vyžadoval prijatie opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa (rozhodnutie veľkého senátu vo veci Elsholz proti Nemecku z 13.7.2000). Rozhodujúce je zistiť, či štátne orgány prijali s cieľom uľahčiť styku všetky opatrenia, ktoré od nich bolo možné v danom prípade rozumne očakávať (rozhodnutie vo veci Nuutinen proti Fínsku z 27. 6. 2000). Treba pripomenúť, že v takýchto prípadoch sa vhodnosť opatrení posudzuje podľa rýchlosti jeho vykonania (rozhodnutie vo veci Maire proti Portugalsku z 26.6.2003).
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 1506/13
text nálezu
komentár najpravo.sk
Maloletá je doteraz predškolského veku.
Súd prvého stupňa uviedol, že zistil, že v teraz posudzovanom prípade sú dané podmienky pre to, aby maloletá bola zverená do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov (kladný vzťah maloletej k obidvom rodičom, veľmi dobré materiálne aj výchovné zázemie u obidvoch rodičov apod.), čo predstavuje všeobecne preferované usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Súd prvého stupňa však zároveň dospel k záveru, že striedavá starostlivosť nie je v záujme maloletej, a to predovšetkým s ohľadom na veľkú vzdialenosť medzi bydliskami rodičov, čo neumožňuje, aby maloletá pravidelne navštevovala jedno predškolské zariadenie, stýkala sa s rovnakým okruhom kamarátov, venovala sa rovnakým záujmovým aktivitám a zároveň nebola zaťažovaná náročnými prepravami medzi bydliskami rodičov a dlhým odlúčením s jedným z nich. Poukázané bolo tiež na to, že osobné a bytové pomery otca maloletej nie sú doteraz stabilizované.
Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že maloletú zveril do striedavej výchovy obidvoch rodičov (so štrnásťdňovým intervalom zmeny výchovných prostredí) a ďalej rozhodol o povinnosti obidvoch rodičov platiť na výživu maloletej čiastku vo výške 2.200,- CZK mesačne k rukám druhého rodiča.
Odvolací súd potom pre vyššie uvedené dospel k záveru, že je v záujme maloletej zveriť ju do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov, a to s ohľadom na jej silný citový vzťah k nim, ktorý by mal byť podľa názoru odvolacieho súdu udržiavaný aj potom, čo sa rodičia rozišli. Tomu na prekážku podľa názoru odvolacieho súdu nie je ani vzdialenosť bydlísk obidvoch rodičov, pretože z vykonaného šetrenia sa zistilo, že neplnoletá je povahovo flexibilná, ochotne sa prispôsobuje zmeneným pomerom ako v rodinnom prostredí, tak v škôlke, ako aj v rámci voľnočasových aktivít, bez problému nadväzuje dobré vzťahy s ostatnými deťmi a neprejavujú sa u nej žiadne znaky úzkostného vývoja, emočne aj sociálne je úplne v poriadku.
K odovzdaniu maloletej dôjde vždy pred bytom toho rodiča, u ktorého končí interval starostlivosti o maloletú.
Ústavný súd si v tejto súvislosti najprv dovoľuje uviesť, že hoci záujem dieťaťa predstavuje jeden zo základných princípov, na ktorých je postavené súčasné rodinné právo, nie je tento pojem právnymi predpismi nijako vymedzený. Komentár Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorý tento interpretoval článkom 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, potom vo vzťahu k hľadisku najlepšieho záujmu dieťaťa uvádza nasledovné: "Koncept najlepšieho záujmu dieťaťa je flexibilný a adaptabilný. Mal by byť prispôsobený a definovaný individuálne s vzhľadom na špecifickú situáciu, v ktorej sa dieťa či deti, ktorých sa to týka, nachádza, pričom pozornosť by sa mala venovať ich osobným pomerom, situácii a potrebám. V rámci individuálnych rozhodnutí musí byť najlepší záujem dieťaťa hodnotený a stanovený vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa. "[Pozri General comment No. 14 (2013) on the right of the child to have his or her best interests taken as a primary consideration (art . 3, para. 1), str 9, dostupné na http://www.ohchr.org].
K vymedzeniu záujmu maloletej s ohľadom na konkrétne okolnosti teraz posudzovaného prípadu pristúpil aj odvolací súd. Ten vo svojom rozhodnutí uviedol, že považuje za preukázané, že obidvaja rodičia v minulosti riadnym spôsobom zabezpečovali výchovu maloletej po stránke citovej, rozumovej a mravnej, a o maloletú bolo vždy vzorne postarané aj po stránke materiálnej, pričom obidvaja rodičia sa na jej výchove podieľali už od jej útleho detstva (otec bol s maloletou od jej dvoch rokov na rodičovskej dovolenke). Z toho potom odvolací súd vyvodil, že výchovné predpoklady obidvoch rodičov sú zásadne rovnaké, pričom za preukázané vzal tiež to, že o výchovu maloletej majú obidvaja rodičia záujem. V danom prípade potom odvolací súd podľa svojich slov nemohol prehliadnuť, že nielen maloletá k rodičom, ale rovnako aj oni k nej, majú hlboký citový vzťah, s ohľadom na ktorý je v záujmu maloletej, aby bol tento vzťah čo najviac udržiavaný aj za situácie, kedy sa rodičia rozišli.
Ústavný súd potom zhora naznačený spôsob, akým odvolací súd vymedzil záujem maloletej, považuje za ústavne konformný. Nakoniec už vo svojom náleze zo dňa 23. 2. 2010, sp. zn. III. ÚS 1206/09 (N 32/56 SbNU 363), judikoval, že záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to možné. Rovnako tak M. Hrušáková uvádza, že "všeobecne je daný záujem dieťaťa na tom, aby rozvodom neprichádzalo o jedného z rodičov." (pozri Hrušáková, Milana. Zákon o rodine. Zákon o registrovanom partnerstve: komentár. 4. vyd Praha: č.h. Beck, 2009. S. 94 - 95). S týmito závermi sa s ohľadom na okolnosti prípadu stotožňuje Ústavný súd aj v teraz posudzovanej veci. Nad rámec práve uvedeného potom Ústavný súd dodáva, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol nielen dostatočne akcentovaný záujem maloletej, ktorý musí byť vždy prioritným hľadiskom, ale zohľadnené bolo aj právo obidvoch rodičov starať o svoje dieťa, čo je garantované článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a ktoré musia byť pri rozhodovaní o úprave styku dieťaťa s jeho rodičmi tiež vzaté do úvahy.
Dôvodom, pre ktorý Ústavný súd nemôže akceptovať názor, že odvolací súd nerozhodol v súlade so záujmom maloletej, keď nevzal do úvahy blížiaci sa začiatok základnej školskej dochádzky, je tá skutočnosť, že nemá vopred za vylúčené, že by model striedavej výchovy nemohol pretrvať aj potom , čo maloletá nastúpi do prvej triedy základnej školy [napr. možnosť individuálneho vzdelávania v zmysle § 41 zákona č 561/2004 Sb., o predškolskom, základnom, strednom, vyššom odbornom a inom vzdelávaní, v znení neskorších predpisov (ďalej len "školský zákon"), plnenie základnej školskej dochádzky v dvoch základných školách v zmysle § 49 ods. 4 školského zákona, presťahovanie vedľajšieho účastníka blízko k bydlisku sťažovateľky, čo vedľajší účastník zvažoval, apod.].
Ústavný súd si s ohľadom na okolnosti teraz posudzovaného prípadu záverom dovoľuje dodať, že by rozhodnutie odvolacieho súdu nemohol považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore so záujmom maloletej na stabilite jej výchovného prostredia, ani za situácie, kedy by sa skutočne následne ukázalo, že model striedavej starostlivosti nie je v tomto konkrétnom prípade zlučiteľný so školskou dochádzkou maloletej a v jej záujme by od neho muselo byť upustené. To preto, že maloletá už od troch rokov veku sa zdržiava určitú časť v mesiaci u každého z rodičov, pričom Ústavný súd nevidí žiadny dôvod, prečo by k upusteniu od tohto modelu, ktorý je podľa všeobecných súdov v záujme maloletej, malo dôjsť už v dôsledku ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, teda o rok a pol skôr, ako maloletá povinnú školskú dochádzku skutočne začne.
Maloletá v dobe rozhodnutia odvolacieho súdu dosiahla vek 6 rokov.
Z ústavnoprávneho hľadiska potom neobstojí ani poukaz sťažovateľky na veľkú vzdialenosť medzi bydliskami obidvoch rodičov, lebo toto hľadisko samo o sebe nie je podľa názoru Ústavného súdu dôvodom, ktorý by a priori vylučoval vhodnosť striedavej výchovy maloletého dieťaťa. Pri posudzovaní tohto hľadiska je naopak treba prihliadnuť k ďalším okolnostiam daného prípadu, najmä potom k tomu, či dieťa nie je prevozom a pobytom v úplne odlišnom prostredí príliš fyzicky či psychicky zaťažované a či je v možnostiach rodičov v stanovenom intervale túto vzdialenosť prekonávať. Tieto aspekty však v teraz posudzovanom prípade podľa názoru Ústavného súdu do úvahy vzaté boli, pričom Ústavný súd nemá, čo by záverom odvolacieho súdu v tomto ohľade vytkol.
Sťažovateľka nakoniec namietala aj to, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal tým, že vedľajší účastník konania so sťažovateľkou nekomunikuje a nekooperuje s ňou v otázkach týkajúcich sa výchovy maloletej, pričom vzájomná komunikácia medzi rodičmi je jedným zo základných predpokladov pre fungovanie striedavej starostlivosti. S týmto tvrdením sa však Ústavný súd nestotožnil, keď z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zjavne vyplýva, že tento sa otázkou problematickej komunikácie medzi rodičmi pri zvažovaní podmienok striedavej výchovy zaoberal, pričom dospel k záveru, že rodičia boli aj v minulosti napriek vzájomným nezhodám schopní sa na základných skutočnostiach týkajúcich sa maloletej dohodnúť.
Nad rámec vyššie uvedeného si Ústavný súd dovoľuje zároveň poukázať na špecifickosť spoločenských vzťahov, ktoré boli rozhodnutím odvolacieho súdu upravené. Jedná sa o veľmi citlivé vzťahy medzi rodičmi a deťmi, do ktorých by zo strany štátnych orgánov malo byť zasahované čo najmenej, čo vyplýva ako z povahy týchto rodinných vzťahov, tak z povahy samotnej štátnej moci. O to viac je potrebné apelovať na obidvoch rodičov, aby sa snažili dosiahnuť dohodu o ďalších podmienkach výchovy svojej maloletej dcéry prirodzenou cestou, t.j. bez zásahu štátu tak, aby ich komplikovaným vzťahom nebola poškodzovaná maloletá, ktorá má k obidvom veľmi silný citový vzťah, a môže tak vnímať rozpory medzi nimi veľmi intenzívne.
Akokoľvek môže byť súd vedený pri úprave styku rodičov a detí tými najlepšími úmyslami, nie je v jeho silách, aby vytvoril dieťaťu úplne harmonické výchovné prostredie, ktoré sa odvíja vždy primárne od vzťahov medzi rodičmi. Tejto svojej zodpovednosti by si mali byť rodičia vedomí predovšetkým a tomu tiež prispôsobiť svoje vzájomné vzťahy pri hľadaní kompromisného riešenia pri utváraní výchovného prostredia svojej dcéry.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 2482/13
text nálezu
Ústavný súd pri preskúmaní rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa starostlivosti o dieťa tiež vždy posudzuje, či konanie pred súdmi bolo konané a prijaté opatrenia boli urobené v najlepšom záujme dieťaťa (k tomu pozri o.i. článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa), či boli na účely zistenia najlepšieho záujmu dieťaťa zhromaždené všetky potrebné dôkazy, pričom dôkazné aktivita nedopadá na samotných účastníkov, ale na súd, a či boli všetky rozhodnutia vydané v priebehu konania v tomto zmysle náležite odôvodnené.
Kritériá pre zverenie detí do starostlivosti:
V konaní, v ktorom má byť rozhodnuté, komu bude dieťa zverené do starostlivosti, je za účelom rozhodovania v najlepšom záujme dieťaťa nevyhnutné u všetkých osôb, ktoré o zverenie dieťaťa do starostlivosti javia úprimný záujem [k nutnosti koherentne prejavovaného záujmu o dieťa pozri rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku zo dňa 13. júla 2000 č. 39221/98 a 41963/98, body 223 a nasl.], všetky relevantné kritériá posúdiť samostatne, a ak sú u všetkých týchto osôb naplnené rovnakou mierou, je žiaduce dieťa zveriť do spoločnej alebo striedavej výchovy takýchto osôb alebo prijať opatrenia, ktoré takýto postup v budúcnosti umožnia. Ak je teda zverenie dieťaťa do starostlivosti každej z týchto osôb v jeho najlepšom záujme, potom je spravidla v jeho najlepšom záujme zverenie do starostlivosti všetkých týchto osôb súčasne, lebo len takto sú zabezpečené podmienky pre všestranný rozvoj dieťaťa a len takýmto postupom možno minimalizovať zásah do rodinného života dieťaťa aj o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcich osôb (k možnému podradeniu už aj len zamýšľaného rodinného života pod ochranu článku 8 EDĽP pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Schneider proti Nemecku zo dňa 15. septembra 2011 č. 17080/07, bod 81 , či vo veci Anaya proti Nemecku zo dňa 21. decembra 2010 č. 20578/07, bod 57).
Medzi kritériá, ktoré musia všeobecné súdy z hľadiska nutnosti rozhodovať v najlepšom záujme dieťaťa v konaní o úprave výchovných pomerov vziať do úvahy, patrí najmä (1) existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou; (2) miera zachovanie identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti tej ktorej osoby; (3) schopnosť osoby usilujúcej o zverenie dieťaťa do starostlivosti zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a (4) želania dieťaťa [porov. tiež odsek 52 a nasl. Všeobecného komentáre č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14.].
Pri prvom kritériu, existencie pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou, je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že rodina predstavuje primárne biologické puto a až následne sociálny inštitút [nález sp. zn. II. ÚS 568/06 zo dňa 20. 2. 2007 (N 33/44 SbNU 399); k nutnosti ochrany biologického puta medzi rodičom a dieťaťom porov. tiež rozsudok ESĽP vo veci Keegan proti Írsku zo dňa 26. mája 1994 č. 16969/90; či rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02]. Zároveň je však nutné mať na pamäti, že samotná biologická väzba medzi danou osobou a dieťaťom bez ďalších právnych alebo skutkových okolností svedčiacich o existencii úzkeho osobného vzťahu ešte nepredstavuje rodinný život v zmysle článku 8 EDĽP a že je spravidla požadované spolužitie dieťaťa a danej osoby (rozsudok ESĽP vo veci Schneider proti Nemecku zo dňa 15. septembra 2011 č. 17080/07, bod 80, či vo veci Anaya proti Nemecku zo dňa 21. decembra 2010 č. 20578/07, bod 56).
Ďalším kritériom je miera zachovanie identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti tej ktorej osoby. Pri akomkoľvek zásahu do rodinného života musia všeobecné súdy vždy usilovať o to, aby bol takýto zásah minimalizovaný, teda (a) aby dieťa nebolo odtrhnuté najmä od osôb, ku ktorým má silnú náklonnosť, u ktorých dlhodobo zotrvávalo a u ktorých nachádza svoj domov (rozsudok ESĽP vo veci Hokkanen proti Fínsku zo dňa 23. septembra 1994 č. 19823/92, bod 64, či vo veci Maire proti Portugalsku zo dňa 26. júna 2003 č. 48206/99, bod 77) a od svojich súrodencov (rozsudok ESĽP vo veci Mustafa a Armagan proti Turecku zo dňa 6. apríla 2010 č. 4694/03); a (b) aby bolo zverené do starostlivosti osoby, ktorá uznáva úlohu a dôležitosť iných blízkych osôb v živote dieťaťa a ktorá teda kontaktu dieťaťa s takým osobami v prípade nebude brániť [pozri bod 28 nálezu sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363); či rozsudok ESĽP vo veci Diamante a Pelliccioni proti San Marínu zo dňa 27. septembra 2011 č. 32250/08, bod 183]. Zároveň musí byť okrem iného minimalizovaný tiež zásah do súkromného života dieťaťa ako unikátneho jedinca s vlastnou identitou, tvorenou okrem iného jeho národnosťou, náboženským vyznaním alebo kultúrnou a jazykovou afiláciou.
Pod schopnosťou osoby usilujúcou o zverenie dieťaťa do starostlivosti zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby. Je nevyhnutné posudzovať najmä vek, zdravotný stav, materiálne zabezpečenie, výchovné a intelektuálne schopnosti a morálnu integritu danej osoby a jej správanie k dieťaťu (rozsudok ESĽP vo veci Lyubenova proti Bulharsku zo dňa 18. októbra 2011 č. 13786/04, bod 73).
Pri prianí dieťaťa Ústavný súd konštatuje, že za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu. Súčasne však nie je možné, aby všeobecné súdy pozíciu maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho priani a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (nález sp. zn. II. ÚS 4160/12 zo dňa 23. 4. 2013 alebo rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9 mája 2006 č. 18249/02, body 57-59). Rovnako tak nie je možné, aby prianie dieťaťa sa zisťovalo nevhodnými otázkami typu "U koho by si chcel (a) bývať?"; prianie dieťaťa sa musí posudzovať komplexne, t.j. najmä formou nepriamych otázok (najmä u mladších detí), a ideálne v neformálnom prostredí (t.j. nie v súdnej sieni, ale napríklad v kancelárii sudcu alebo inde). V tejto súvislosti Ústavný súd konštatuje, že čím staršie dieťa je, tým väčšiu má jeho názor váhu. Povedané inak, názor trojročného dieťaťa má ďaleko menšiu váhu než stanovisko pätnásťročného teenagera. Pri mladších deťoch, najmä tých v predškolskom veku, musí všeobecný súd hodnotiť ich názor s prihliadnutím k ich veku a rozumovej vyspelosti [porov. nález sp. zn. I. ÚS 2661/10 zo dňa 2. 11. 2010 (N 219/59 SbNU 167), bod 54].
V súvislosti so zisťovaním priania dieťaťa Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ak bolo dieťa už skôr zverené jednému z rodičov do výlučnej starostlivosti a novo sa posudzuje možnosť zmeny výchovných pomerov na striedavú starostlivosť, je možné, že sa rodič, ktorý mal dieťa doteraz v starostlivosti, snažil prianie dieťaťa zmanipulovať (porov. rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 58), pričom úlohou všeobecných súdov je túto manipuláciu pokiaľ možno odtieniť.
Ak ide potom o rozhodovanie o zverení dieťaťa do striedavej výchovy rodičov, je potrebné vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov [pozri o.i. bod 28 nálezu sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363) alebo obdobne bod 25 nálezu sp. zn. I. ÚS 266/10 zo dňa 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421)], kde každý z nich poskytuje dieťaťu láskyplnú starostlivosť a každý svojim dielom prispieva k osobnostnému vývoju dieťaťa.
Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať, ak obaja majú o jeho výchovu záujem (§ 26 ods. 2 zákona o rodine) a ak obidva dbali okrem riadnej starostlivosti o jeho výchovu po stránke citovej, rozumovej a mravnej (§ 26 odsek 5 zákona o rodine), zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti by malo byť pravidlom, zatiaľ čo iné riešenie je výnimkou, ktorá vyžaduje preukázanie, prečo je v záujme dieťaťa iné riešenie. Novela zákona o rodine zjavne odráža posun vo vnímaní role otca a matky pri výchove deti, zvýšené zapojenie otcov do starostlivosti o dieťa aj v jeho najmladšom veku, vzrastajúci počet mužov odchádzajúcich s deťmi na rodičovskú dovolenku a snahu umožniť "dvojkariérne" manželstvo. Povedané inak, výchova dieťaťa už nutne nie je výlučne ani prevažne v rukách matky, čomu musí zodpovedať aj riešenie situácie, kedy sa manželstvo rozpadne a je potrebné zabezpečiť následnú výchovu maloletých detí.
Striedavá starostlivosť nie je len právom rodičov, ale aj ich povinnosťou (porov. nález sp. zn. I. ÚS 238/05 zo dňa 17. 1. 2006 (N 15/40 SbNU 123); či uznesenie sp. zn. II. ÚS 278/08 zo dňa 12. 6. 2008, bod 6).
Ústavný súd aj ESĽP tiež opakovane konštatovali, že všeobecné súdy nemôžu striedavú starostlivosť vylúčiť z dôvodu, že s týmto spôsobom výchovy jeden z rodičov nesúhlasí, pretože chce mať dieťa vo výlučnej starostlivosti [pozri nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 23; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 zo dňa 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421), body 24-29; či rozsudok ESĽP vo veci Zaunegger proti Nemecku zo dňa 3. decembra 2009 č. 22028/04, body 60 a nasl.]. Na druhú stranu platí, že ak nesúhlas rodičia nie je založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode, všeobecné súdy musia dostatočne zistiť dôvody, prečo daný rodič nie je ochotný s druhým rodičom na spoločnej alebo striedavej výchove spolupracovať, pričom za relevantné potom možno považovať len také dôvody , ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmov dieťaťa (pozri body 28 a 29 nálezu sp. zn. III. ÚS 1206/09) a aby prípadne prijali opatrenia, ktoré zverenie dieťaťa do spoločnej alebo striedavej výchovy oboch rodičov v budúcnosti umožní.
Ak nezmení totiž súd úpravu výchovných pomerov vtedy, kedy nad záujmom dieťaťa na stabilnom výchovnom prostredí preváži významnosť vzniknutej zmeny okolností, a označí ak bez ďalšieho zmenu okolností za nepodstatnú, môže dôjsť k porušeniu práva dieťaťa i jeho rodičov na rešpektovanie rodinného života.
V prípade, že všeobecné súdy svoje rozhodnutie v prvom konaní o úprave výchovných pomerov dieťaťa zakladajú na okolnostiach, ktorých zmena je predvídateľná (vek detí pracovné vyťaženie rodičov a pod.), sa potom z hľadiska legitímneho očakávania účastníkov a potreby predchádzať opakovaným žiadostiam o zmenu výchovných pomerov javí ako žiaduce, aby všeobecné súdy už v rámci rozhodnutia v tomto prvom konaní dostatočne určite definovali podmienky, za ktorých má dôjsť k prehodnoteniu nimi nastoľovanej úpravy (porov. bod 84 Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva dieťaťa k článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, 2003, CRC/C/GC/14, podľa ktorého by tí, ktorí posudzujú najlepší záujem dieťaťa "mali nielen posúdiť fyzické, emocionálne , vzdelávacie a ďalšie potreby [dieťaťa] v konkrétnom okamihu, ale mali by tiež zvážiť možné scenáre vývoja dieťaťa a analyzovať ich v krátkodobom i dlhodobom horizonte "). Naplnenie týchto podmienok však súčasne nemôže samo osebe odôvodniť zmenu výchovných pomerov dieťaťa, ale musí byť považované iba za z hľadiska predvídateľných zmien okolností podmienku sina qua non pristúpenia k úplne novému a na predchádzajúcom rozhodnutí nezávislému posudzovaniu konkrétneho prípadu.
Právo na spravodlivý proces:
Všeobecné súdy najmä musia v každej fáze konania zvážiť, ktoré dôkazy vzhľadom k návrhovému petitu je potrebné vykonať, prípadne či a nakoľko je potrebné doterajší stav dokazovanie doplniť, pričom sú povinné o nevykonaní navrhovaného dôkazu rozhodnúť či vplyv jednotlivých dôkazov na konečné rozhodnutie posúdiť nie svojvoľne a oboje riadne odôvodniť [porov. napríklad nálezy sp. zn. IV. ÚS 582/01 zo dňa 22. 4. 2002 (N 52/26 SbNU 63) a sp. zn. I. ÚS 704/06 zo dňa 29. 8. 2007 (N 134/46 SbNU 259) alebo rozsudok ESĽP vo veci Mustafa a Armagan Akin proti Turecku zo dňa 6. 4. 2010 č. 4694/03, bod 22, k problematike zabudnutých dôkazov potom okrem iného nález sp. zn. III. ÚS 61/94 zo dňa 16. 2. 1955 (N 10/3 SbNU 51)].
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že prípady týkajúce sa starostlivosti o deti je nevyhnutne nutné prejednávať vo všetkej rýchlosti, pričom prieťahy v niektorej z fáz konania možno tolerovať za podmienky, že celkový čas konania nebude neprimeraný (rozsudok ESĽP vo veci Nuutinen proti Fínsku zo dňa 27. júna 2000 č. 32842/96, body 117 a nasl., či napríklad vo veci Mezl proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007 č. 27726/03, bod 94). Beh času totiž môže mať nezvratné dôsledky na vzťah dieťaťa s rodičom, s ktorým po túto dobu nežije a súdy teda musia, s využitím prostriedkov, ktoré im poskytujú príslušné procesné predpisy, zabezpečiť včasné rozhodnutie vo veci samej aj za situácie, kedy sa na prieťahoch v konaní podieľajú jeho účastníci [nález sp. zn I. ÚS 91/03 zo dňa 7. 12. 2004 (N 184/35 SbNU 435)]. Taktiež výkon rozhodnutia je z rovnakých dôvodov nutné vykonať v čase čo najkratšom po jeho vydaní (o.i. rozsudok ESĽP vo veci Hokkanen proti Fínsku zo dňa 23. septembra 1994 č. 19823/92, bod 56, či vo veci Santos Nunes proti Portugalsku zo dňa 22. mája 2012 č. 61173/08, bod 76), pričom je potrebné využiť všetky dostupné donucovacie prostriedky, ktoré je možné z hľadiska snahy o minimalizáciu zásahu do základných práv dotknutého v danej situácii ešte považovať za primerané [bod 33 nálezu sp. zn II. ÚS 3765/11 zo dňa 13. 3. 2012 (N 52/64 SbNU 645) či napríklad rozsudok ESĽP vo veci Kríž proti Českej republike zo dňa 9. januára 2007 č. 26634/03, bod 91]. Zlyhanie pri výkone rozhodnutia ústiace do dlhodobého odlúčenia dieťaťa od rodiča potom nemôže svedčiť v neprospech tohto rodiča, lebo o udržanie / obnovenie vzťahu medzi dieťaťom a rodičom sa štát musí aktívne snažiť (o.i. rozsudok ESĽP vo veci Amanalachioai proti Rumunsku zo dňa 26. mája 2009 č. 4023/04, body 81 a 82, či vo veci Lyubenova proti Bulharsku zo dňa 18. októbra 2011 č. 13786/04, body 59-61).
Zákaz diskriminácie v zmysle článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 14 Európskeho dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre rozlišuje medzi priamou a nepriamou diskrimináciou.
Svoj test priamej diskriminácie zhrnul Ústavný súd prehľadne v náleze Pl. ÚS 49/10 zo dňa 28. 1. 2014, kde uviedol nasledovné:
Test priamej diskriminácie sa skladá z nasledujúcich krokov, ktoré možno vyjadriť formou otázok: (1) ide o porovnateľného jednotlivca alebo skupiny?; (2) je zaobchádza sa s nimi inak na základe niektorého zo zakázaných dôvodov?; (3) je rozdielne zaobchádzanie sťažovateľovi na ťarchu (uložením bremena alebo odmietnutím dobra)?; (4) je toto rozdielne zaobchádzanie ospravedlniteľné, tj (a) sleduje legitímny záujem a (b) je primerané? [porov. nález sp. zn Pl. ÚS 53/04 zo dňa 16. 10. 2007 (N 160/47 SbNU 111; 341/2007 Zb.), Bod 29; nález sp. zn II. ÚS 1609/08 zo dňa 30. 4. 2009 (N 105/53 SbNU 313); nález sp. zn Pl. ÚS 4/07 zo dňa 1. 12. 2009 (N 249/55 SbNU 397; 10/2010 Zb.); rozsudok veľkej komory ESĽP vo veci D.H. proti Českej republike zo dňa 13. 11. 2007 č. 57325/00, § 175; rozsudok veľkej komory ESĽP vo veci Carson proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 16. 3. 2010 č. 42184/05, § 61; Wagnerová, E. a kol. Listina základných práv a slobôd. Komentár. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s 101; či Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Európsky dohovor o ľudských právach. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s 1214). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k zákazu diskriminácie potom vyplýva aj to, že ospravedlniteľnosť rozdielneho zaobchádzania sa odvíja aj od dôvodu tohto rozdielneho zaobchádzania. Pre rozdielne zaobchádzanie z dôvodu rasy alebo etnického pôvodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti či pôvodu dieťaťa je tak potrebné predložiť veľmi pádne ospravedlnenie [porov. napríklad rozsudok vo veci Ponomaryov a ďalšie proti Bulharsku zo dňa 21. 6. 2011 č. 5335/05 (národnosť); zhora citovaný rozsudok veľkej komory vo veci D.H. proti Českej republike, § 176 (rasa); či rozsudok vo veci Ünal Tekeli proti Turecku zo dňa 16. 11. 2004 č. 29865/96, § 53 (pohlavie)], zatiaľ čo pri ostatných dôvodoch rozdielneho zaobchádzania je preskúmanie zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva menej intenzívne. Možno tak rozlíšiť aj piaty krok testu priamej diskriminácie, v ktorom hrá úlohu miera "podozrivosti dôvodu."
Zákaz nepriamej diskriminácie vyvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade článku 14 EDĽP (porov. napríklad rozsudok veľkej komory ESĽP vo veci D.H. proti Českej republike zo dňa 13. novembra 2007 č. 57325/00, body 184-195; rozsudok ESĽP vo veci Hugh Jordan proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 4. mája 2001 č. 24746/94, bod 154; či rozsudok ESĽP vo veci Zarb Adami proti Malte zo dňa 20. 6. 2006, č. 17209/02, bod 76). Z týchto rozhodnutí možno vyvodiť test nepriamej diskriminácie, ktorý sa skladá z nasledujúcich krokov. Dôkazné bremeno spočiatku leží na sťažovateľovi, ktorý (1) musí za pomoci štatistiky či inak preukázať, že na prvý pohľad neutrálne kritérium dopadá o poznanie silnejšie na chránenú skupinu (definovanú podľa etnických, rasových, pohlavných či iných "podozrivých" kritérií uvedených v článku 3 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd) a (2) musí preukázať, že je zároveň členom tejto chránenej skupiny. Preukázaním týchto dvoch podmienok je daný predpoklad nepriamej diskriminácie s ohľadom na všetkých príslušníkov danej chránenej skupiny. Tým sa bremeno tvrdenia a dôkazné presúva na protistranu, ktorá buď (3) musí poprieť ktorékoľvek z dvoch vyššie dokázaných tvrdení (napríklad tým, že nie je daný výrazný vplyv na chránenú skupinu, alebo jeho pravým dôvodom je niečo úplne iné než zakázaný diskriminačný dôvod, alebo že sťažovateľ sám do danej skupiny nepatrí apod.) alebo (4) musí preukázať, že pre neprimerané znevýhodnenie chránenej skupiny existuje objektívne a rozumné zdôvodnenie.
Posúdenie ústavnej sťažnosti:
Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zo zhora spomínaných hľadísk Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je ako celok dôvodná.
K striedavej starostlivosti:
Čo sa týka rozhodnutia nezveriť maloletých do striedavej výchovy obidvoch rodičov, Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy nerozhodovali v najlepšom záujme dieťaťa a nedostatočnou mierou chránili práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho rodinného života a práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Všeobecné súdy totiž napriek tomu, že sťažovateľ spĺňal všetky kritériá relevantné pre rozhodovanie, komu má byť dieťa zverené do starostlivosti, rovnakou mierou ako matka maloletých (lebo je biologickým rodičom maloletých, má s nimi silnú citovú väzbu a udržiava s nimi pravidelný a úzky kontakt, a je schopný zabezpečiť ich vývoj i všetky potreby), nevychádzali z úsudku, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a nesnažili sa potiaľ, pokiaľ to nebolo v priamom rozpore so záujmami maloletých, tento stav dosiahnuť [a contrario nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 28; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 zo dňa 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421), bod 25; a vôľa zákonodarcu vtelená do § 26 ods. 2 zákona o rodine či do § 907 ods. 1 nového občianskeho zákonníka; k tomu bližšie pozri 24 tohto nálezu].
Hoci v odôvodnení svojich rozhodnutí všeobecné súdy tvrdia opak, Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy nevyhoveli sťažovateľovi a nezverili maloleté dcéry do striedavej výchovy obidvoch rodičov v podstate výlučne preto, že sa podľa nich rodičia medzi sebou neboli schopní dohodnúť na ich výchove, pričom všeobecné súdy dostatočne nezistili, či jednostranná neochota matky maloletých nepredstavuje skôr nesúhlas so striedavou výchovou, ktorý však sám o sebe nemôže byť dôvodom pre vylúčenie výchovy [pozri nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 23; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 zo dňa 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421), body 24-29; či rozsudok ESĽP vo veci Zaunegger proti Nemecku zo dňa 3. decembra 2009 č 22028/04, body 60 a nasl., všetko vyššie citované v bode 28 tohto nálezu]. Ako už bolo uvedené vyššie (pozri body 26-28 tohto nálezu), za situácie, keď sa obidvaja rodičia o svoje deti aktívne zaujímajú, sú rovnakou mierou schopní a ochotní starať sa o ich zdravie a o ich telesný, citový, rozumový a mravný vývoj a kedy tieto deti majú k obidvom rodičom rovnako hlboký citový vzťah, nemožno striedavú výchovu vylúčiť len na základe hodnotenia vzťahov medzi rodičmi. V prípade neprekonateľných rozporov medzi obidvomi rodičmi potom musia všeobecné súdy aktívne sa usilovať o zlepšenie ich vzťahu, a to napríklad prostredníctvom nariadenia účasti na procese mediácie či rodinnej terapii v záujme detí (k tomu pozri analogicky o.i. rozsudok ESĽP vo veci Amanalachioai proti Rumunsku zo dňa 26 . mája 2009 č. 4023/04, body 81 a 82, a vo veci Lyubenova proti Bulharsku zo dňa 18. októbra 2011 č. 13786/04, body 59-61). Ani to však všeobecné súdy neurobili a odvolací súd dokonca zmenil aj tú časť výroku súdu prvého stupňa, ktorý styk otca s maloletými mierne rozšíril. Tým, že všeobecné súdy vylúčili striedavú výchovu pre nesúhlas medzi rodičmi bez detailnejšieho skúmania dôvodov tohto nesúhlasu, čím vlastne nesúhlas rodičov pripísala na ťarchu výhradne sťažovateľovi, konali všeobecné súdy v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, čím porušili článok 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, a ďalej porušili sťažovateľovo právo na rodinný život chránené článkom 10 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a článku 8 EDĽP a taktiež jeho právo na starostlivosť a výchovu detí v zmysle článku 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
Z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí ani tá časť argumentácie všeobecných súdov, v ktorej tieto súdy posudzovali, či došlo k zmene pomerov, ktorá by mohla viesť k prehodnoteniu existujúcich výchovných pomerov maloletých. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie obidvoch súdov sú založené na relatívne starostlivom zvažovaní, či k zmene pomerov skutočne došlo a či je táto zmena takej povahy, že by bolo odôvodnené v jej dôsledku zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o úprave výchovných pomerov maloletých, v každom prípade však argumentácia všeobecných súdov nespĺňa požiadavky kladené článkom 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článkom 8 EDĽP, a článkom 10 odsek 2 a článkom 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd.
Vo svojich rozhodnutiach z roku 2009 a 2010 Obvodný súd pre Prahu 4 zveril obidve maloleté na dobu do a po rozvode manželstva rodičov do výchovy matky (vedľajší účastník), a tieto rozsudky neskôr potvrdil aj Mestský súd v Prahe (pozri bod 2 tohto nálezu). Rozsudky Obvodného súdu pre Prahu 4 a Mestského súdu v Prahe postavili svoje odôvodnenie najmä na znaleckom posudku, na základe ktorého dospeli k záveru, že vzhľadom na úlohu matky v živote detí predškolského a ranno školského veku je striedavá výchova vhodnejšia až vo vyššom veku maloletých. Keď potom v roku 2012, kedy obidve maloleté deti boli už niekoľko rokov žiakmi základnej školy, sťažovateľ podal návrh na zmenu výchovy, v ktorom žiadal zverenie maloletých do striedavej starostlivosti, všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch konštatovali, že s ohľadom na záujem maloletých na stabilnom výchovnom prostredie striedavá starostlivosť nepripadá do úvahy. Povedané inak, v roku 2009 boli sťažovateľove deti na to, aby mohli byť zverené do striedavej starostlivosti, príliš mladé a v roku 2012 boli už zase príliš zakotvené vo výchovnom prostredí matky.
Touto argumentáciou však všeobecné súdy negovali zmysel zákonnej úpravy aj ustálenú judikatúru Ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. body 18-26 tohto nálezu vrátane tam citovanej judikatúry). Keby bola argumentácia všeobecných súdov vzatá doslovne, tak by nebolo možné prisúdiť otcovi deti nachádzajúce sa v čase rozvodu v predškolskom či ranno školskom veku v podstate nikdy, pretože by vždy prvé rozhodnutie (z dôvodu veku detí v prospech matky) bolo rozhodnutím konečným. Postoj zákonodarcu aj judikatúra Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva je však presne opačný - najlepším záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak sú splnené všetky zákonné podmienky (t.j. obidvaja rodičia sú rovnakou mierou schopní a ochotní starať sa o zdravie detí a o ich telesný, citový, rozumový a mravný vývoj a kedy tieto deti majú k obidvom rodičom rovnako hlboký citový vzťah), tak je zverenie detí do striedavej starostlivosti pravidlom, nie výnimkou [pozri nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 28; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 zo dňa 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421), body 25; § 26 zákona o rodine a § 907 ods 1 nového občianskeho zákonníka; bližšie pozri bod 26 tohto nálezu]. Tomu musí zodpovedať aj dôkazné bremeno - ak sťažovateľ dokáže, že je spôsobilý maloleté vychovávať, má o ich výchovu záujem, dbal o ich výchovu po stránke citovej, rozumovej a mravnej, a maloleté k nemu majú hlboký citový stav, je naplnený predpoklad pre zverenie maloletých do striedavej starostlivosti. Tým sa bremeno tvrdenia a dôkazné presúva na vedľajšieho účastníka (matku) a všeobecný súd, ktorý musí poprieť splnenie vyššie uvedených podmienok či uviesť a preukázať zásadné dôvody, ktoré vylučujú striedavú starostlivosť. Všeobecné súdy však postupovali presne opačne, lebo prezumovali, že status quo (zverenie maloletých do starostlivosti matky) je prima facie primerané riešenie a je na sťažovateľovi, aby to vyvrátil.
Ústavný súd tiež poznamenáva, že hoci nemožno v prípade súdnych rozhodnutí najmä vo veciach tak individuálnych, akými sú spory o úpravu výchovných pomerov detí, hovoriť o precedenčnej záväznosti, je zrejmé, že ak sa odvolávali predchádzajúce rozhodnutia súdov v súvislosti s nemožnosťou zverenie maloletých do striedavej výchovy obidvoch rodičov predovšetkým na nízky vek maloletých, sťažovateľ úplne odôvodnene a legitímne očakával, že odstránenie tejto z dikcie odôvodnení zdanlivo jedinej prekážky nutne povedie k zmene výchovných pomerov maloletých. Ak bola teda táto zmena neskôr označená ako nedostatočná, bol vážne spochybnený princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že je s ohľadom na legitímne očakávania účastníkov konania a na potrebu predchádzať opakovaným žiadostiam o zmenu výchovných pomerov žiadúce, aby všeobecné súdy už v rámci rozhodnutia v prvom konaní o úprave výchovných pomerov dostatočne konkrétne definovali podmienky, za ktorých má dôjsť k prehodnoteniu nimi nastolenej úpravy (porovnaj bod 29 tohto nálezu a najmä bod 84 Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva dieťaťa k článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, 2003, CRC/C/GC/14). Ak teda všeobecné súdy uviedli vo svojich rozhodnutiach z roku 2009 a 2010 ako kľúčovú podmienku pre zverenie maloletých do striedavej starostlivosti vyšší vek maloletých, tak potom, čo maloleté deti sťažovateľa vyššieho veku dosiahli, musí všeobecné súdy uviesť veľmi závažné dôvody, prečo splnenie tejto skôr uvedenej (jedinej) podmienky nestačí. Záujem maloletých na stabilnom výchovnom prostredí sám o sebe takýto veľmi závažný dôvod nepredstavuje, pretože - ako bolo uvedené vyššie v bode 42 tohto nálezu - by tým bol popretý zmysel zákonnej úpravy i celého inštitútu striedavej starostlivosti, tak ako ho vykladá Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva.
Zákaz diskriminácie:
Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedol, či namieta priamu alebo nepriamu diskrimináciu na základe pohlavia. Ak mal na mysli priamu diskrimináciu, v ústavnej sťažnosti neuviedol, z čoho priamu diskrimináciu na základe pohlavia vyvodzuje, keď všeobecné súdy pohlavie výslovne ako dôvod ponechania maloletých v starostlivosti matky neuviedli. Ak mal sťažovateľ na mysli nepriamu diskrimináciu, potom nepredložil žiadne štatistiky ani iné dôkazy, ktorými by preukazoval, že na prvý pohľad neutrálne kritériá aplikované obidvomi všeobecnými súdmi dopadajú o poznanie silnejšie na otcov ako na matky (a contrario rozsudok veľkej komory ESĽP vo veci D.H. proti Českej republike zo dňa 13. novembra 2007 č. 57325/00, body 178-180 a 185-195).
Zhrnutie:
Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 2 zo dňa 29. 11. 2012 č.k. 21 P 9/2012-364, 21 PA Nc 48/2012, 21 P a Nc 80/2012, 21 P a nc 141/2012 a rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 13. 5. 2013 sp.zn. 19 Co 85/2013-413 sú v rozpore s článkom 10 ods. 2 a článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd a článku 8 EDĽP, vykladaných v súlade s článkom 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti podľa § 82 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyhovel.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že všeobecné súdy musia o starostlivosti o maloletých rozhodnúť čo najrýchlejšie, aby nedochádzalo k ďalšiemu porušovaniu základných práv maloletých a sťažovateľa.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3304/13
text nálezu
Vzhľadom na predmet konania, kedy bude Ústavný súd meritórne posudzovať len namietané porušenie základných práv maloletých sťažovateľov, a výsledok konania tak nemôže mať priamy dopad do práv ich zákonných zástupcov, je vylúčené, aby v tomto konaní došlo ku konfliktu záujmov medzi druhou sťažovateľkou a tretím sťažovateľom na strane jednej a ich otcom ako zákonným zástupcom na strane druhej.
Druhá sťažovateľka a tretí sťažovateľ namietajú porušenie svojich práv na spravodlivý proces a na rodinný a súkromný život, pretože neboli v konaní pred okresným súdom vypočutí ani im nebola daná možnosť sa k veci vyjadriť, ako aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu, pretože proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemohli podať odvolanie.
Podľa názoru Výboru pre práva dieťaťa vyjadreného vo Všeobecnom komentári č 12 o práve dieťaťa byť vypočutý (zo dňa 20. 7. 2009, CRC/C/GC/12) je právo byť vypočutý jedným zo štyroch všeobecných princípov a jednou zo základných hodnôt Dohovoru o právach dieťaťa (§ 2). Rozsah "záležitostí, ktoré sa ho dotýkajú," je nutné chápať široko, deti by mali byť vypočuté, vždy keď ich názor môže zlepšiť kvalitu rozhodnutí (§ 26-27). Nie je stanovený žiadny minimálny vekový limit pre to, kedy už je dieťa schopné formulovať svoje názory. Naopak všetky štátne orgány by vždy mali najprv predpokladať, že dieťa toho schopné je, a tento predpoklad eventuálne až potom v konkrétnom prípade vyvrátiť (§ 20-21). Rozhodnutie, či má byť dieťa vypočuté osobne, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, je na dieťati samom. Výbor odporúča, aby dieťaťu bola daná príležitosť k osobnému vypočutia všade, kde je to len možné (§ 35). Ak už je vypočutie dieťaťa vykonané prostredníctvom zástupcu, je nanajvýš dôležité, aby názory dieťaťa boli zástupcom tlmočené správne (§ 36). Spojenie "v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva" nemožno vykladať tak, že by štátu umožnilo obmedziť rozoberané právo dieťaťa byť vypočutý. Naopak ide o požiadavku, aby štáty dodržiavali pri vypočutí dieťaťa pravidlá spravodlivého procesu. Pokiaľ dôjde k porušeniu procesných pravidiel, môže to byť dôvodom pre zrušenie daného rozhodnutia (§ 38-39).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") sa opakovane vyjadril k právu dieťaťa byť vypočutý, a to najmä v kontexte rozhodovania o zverenie detí do ústavnej výchovy, do starostlivosti iba jedného z rodičov alebo o práve styku v rámci článku 8 Dohovoru. Podobne ako v rámci Dohovoru o právach dieťaťa, by aj podľa ESĽP mali byť deti vypočuté pred súdom s ohľadom na svoj vek a vyspelosť. Napríklad vo veci Havelka a ostatní proti Českej republike ESĽP zistil neprípustným, že sťažovatelia, hoci už v danej dobe dosiahli vek trinástich, dvanástich a jedenástich rokov, neboli súdmi priamo vypočutí v konaní o ich odobratí do ústavnej výchovy (rozsudok ESĽP z 21. 6. 2007 č 23499/06, § 62). Naopak k porušeniu Dohovoru nedošlo v situácii, kedy pred súdom nebolo vypočuté päťročné dieťa, avšak daný súd sa takto rozhodol až po starostlivom uvážení a na základe odborného vyjadrenia znalca, ktorý sa s dieťaťom niekoľkokrát stretol a domnieval sa, že by jeho osobné vypočutie nebolo vhodné (rozsudok veľkého senátu vo veci Sahin proti Nemecku ESĽP z 8. 7. 2003 č 30943/96, § 74-77). Aj keď k posudzovaniu práva dieťaťa byť vypočutý dochádza predovšetkým v kontexte sťažnosti rodičov na porušenie článku 8 Dohovoru, niektorí autori z judikatúry vyvodzujú vznikajúce všeobecné právo detí na vypočutie v civilných konaniach, ktoré sa ich týkajú (pozri Daly, A. The right of children to be heard in civil proceedings and the emerging law of the European Court of Human Rights. The International Journal of Human Rights, Volume 15, Issue 3, 2011).
Práva detí v súdnych konaniach vo všeobecnosti boli tiež predmetom odporúčania Výboru ministrov Rady Európy formulovaných v Smernici o justícii ústretovej k deťom (Guidelines of the Committee of Ministers of the Council of Europe on child-friendly justice, zo dňa 17. 11. 2010). Dokument najprv zdôrazňuje päticu základných princípov, medzi nimi na prvom mieste princíp účasti a ďalej princípy najlepšieho záujmu dieťaťa, dôstojnosti, ochrany pred diskrimináciou a vlády práva (časť III.). Konkrétnejšie potom Výbor ministrov apeluje, aby sudcovia rešpektovali právo detí byť vypočuté vo všetkých veciach, ktoré sa ich týkajú, ak sú schopné dostatočne porozumieť prejednávanej otázke. Deti majú tiež právo na zodpovedajúce právne zastúpenie. Ich zástupcovia by ich pritom mali považovať za plnohodnotných klientov a mali by im poskytnúť všetky potrebné informácie a vysvetlenia týkajúce sa možných dôsledkov ich postojov a názorov (časť IV. § 37-49).
Ústavný súd vo svojej judikatúre už tiež opakovane pripomenul význam práva dieťaťa byť vypočuté. Ústavný poriadok zaručuje dieťaťu právo, aby mohlo v konaní prejaviť svoje stanovisko k otázkam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú. Obdobne ako pred ESĽP, bolo toto právo najčastejšie aplikované v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o dieťa [pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 3363/10 z 13. 7. 2011 (N 131/62 SbNU 59); nález sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. 11. 2010 (N 219/59 SbNU 167); nález sp. zn. III. ÚS 3007/09 z 26. 8. 2010 (N 172/58 SbNU 503)], ale tiež napríklad v konaní týkajúcom sa práva dieťaťa na osobnú slobodu [nález sp. zn. II. ÚS 1945/08 z 2. 4. 2009 (N 80/53 SbNU 11)].
Častá je v judikatúre Ústavného súdu tiež aplikácia práva byť prítomný na prerokovaní svojej veci, ktoré je garantované článkom 38 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd. Listina základných práv a slobôd trvá na tom, aby každý účastník dostal príležitosť byť prítomný na prerokovaní svojej veci. Ak súd prítomnosť účastníkom konania neumožní, možno v jeho postupe vidieť porušenie ústavného práva účastníka zaručeného článkom 38 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd. Ak má byť vyššie uvedené základné právo realizované, musí byť účastníkovi umožnené, aby sa rokovania mohol zúčastniť, takže účastník musí byť o jeho konaní tiež súdom vyrozumený (pozri napr. nález sp. zn. II. ÚS 2537/11 z 9. 10. 2012, body 17-18).
V konaní pred okresným súdom sa jedná o právne odbornú otázku účinnosti zmluvy o prevode nehnuteľností voči žalobcovi. Predmetom daného konania teda nie je otázka týkajúca sa osobných záležitostí dieťaťa, ale iba odporovateľnosť zmluvy. Napriek tomu sa Ústavný súd domnieva, že aj na toto konanie je článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa aplikovateľný.
Ako vyplýva z názoru Výboru pre práva dieťaťa (pozri bod 31 vyššie), spojenie "záležitosti, ktoré sa detí dotýkajú," je nutné vykladať široko. V danom prípade sa jedná o majetok druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa, teda aj o ich ľudské právo na ochranu majetku. Aj keď ide v konaní pred okresným súdom vo svojej podstate o právne technickú otázku, druhá sťažovateľka a tretia sťažovateľ by v ňom prinajmenšom mohli vyjadriť svoj postoj, že sa žalobou nesúhlasia. Už toto je podľa Ústavného súdu treba považovať za vyjadrenie "názoru" v zmysle článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa.
Ústavný súd navyše chápe právo dieťaťa na vypočutie širšie než ako púhu možnosť vyjadrenia svojho názoru na prejednávanú problematiku. Toto právo treba vykladať tiež v kontexte všeobecnejšieho práva byť prítomný na prejednávaní svojej veci, pričom ide o dôležitú záruku, že o právach detí nie je rozhodované bez ich účasti. Ako už uviedol Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 1945/08 z 2. 4. 2009 (N 80/53 SbNU 11; bod 17), pre dieťa je právo na vypočutie dôležité v tom, že mu dáva pocítiť, že nie je objektom a pasívnym pozorovateľom udalostí, ale že je dôležitým subjektom práva a taktiež účastníkom konania. Je potrebné zabrániť situáciám, kedy je dieťa považované za púhy objekt, o ktorom rozhodujú iní. Na neprípustnosť takejto praxe upozornil Českú republiku aj Výbor pre práva dieťaťa. Ten vo svojich posledných Záverečných odporúčaniach adresovaných Českej republike z roku 2011 práve v kontexte práv garantovaných v článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa vyslovil znepokojenie nad tým, že "tradičné vnímanie detí viac ako objektov než subjektov práv je veľmi rozšírené" (zo dňa 4. 8. 2011, CRC/C/CZE/CO/3-4; § 34). Aj preto teda ak v danom konaní okresný súd jedná o majetku detí, ide o "záležitosť, ktorá sa ich dotýka".
Takýto výklad článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa je tiež v súlade s jeho účelom. Dohovor má za cieľ zaručiť uznanie detí ako plnohodnotných nositeľov práv. Jedným z troch princípov deklarovaných pri jeho spisovaní, na ktorých mala byť nová zmluva založená, bola participácia detí v spoločnosti na rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú [pozri Detrick, S. (ed.) The United Nations Convention on the Rights of the Child: A Guide to the "Travaux préparatoires". Dordrecht / Boston / London: Martinus Nijhoff Publishers, 1992, s 27).
Taktiež je pri výklade článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa nutné reflektovať, že vo finálnej verzii dokumentu nakoniec nebolo pristúpené k taxatívnemu výpočtu záležitostí, v ktorých má dieťa mať právo vyjadriť svoj názor, o ktorom sa uvažovalo počas prípravných prác. Prevládol totiž názor, že takýto výpočet by bol obmedzujúci, pretože participácia detí by mala byť čo najširšia a rásť s pribúdajúcim vekom. Napríklad zástupca Dánska uviedol, že dieťa by malo s postupujúcim vekom získavať viac a viac zodpovednosti, aby bolo pripravené na život dospelého (ibid., s 225). Aj niektoré štáty pri vyjednávaní (dohovoru) vyhlásili, že obrat "záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú," chápu ako záležitosti, ktoré sa dotýkajú práv detí (ibid., s 227). V prejednávanej veci, ako už bolo vyššie uvedené, má pritom konanie pred okresným súdom vplyv na právo detí vlastniť majetok.
Ústavný súd sa preto domnieva, že v teraz prejednávanej veci sa prelínajú dve ľudské práva druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa, teda právo byť vypočutý v súdnom konaní, ktoré sa dotýka ich záležitostí (v danej veci ich majetkových práv), a zároveň právo na prejednanie ich veci v ich prítomnosti.
V konaní pred okresným súdom bol podľa zákona o rodine druhej sťažovateľke a tretiemu sťažovateľovi ustanovený opatrovník - Magistrát mesta Mladá Boleslav, orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Účelom ustanovovaní kolízneho opatrovníka dieťaťu je vo všeobecnosti lepšia ochrana jeho práv, čím štát demonštruje svoju zodpovednosť za blaho dieťaťa a okrem iného tiež napĺňa právo detí a mladistvých na osobitnú ochranu zakotvené v článku 32 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd. Vo všeobecnosti teda nemožno proti ustanovovaní kolízneho opatrovníka nič namietať. Avšak skutočnosť, že štát fakticky vnucuje účastníkovi konania zástupcu bez ohľadu na jeho vôľu a vôľu jeho zákonných zástupcov, má určité dôsledky.
Predovšetkým ak štát účastníkom konania, ako tu druhej sťažovateľke a tretiemu sťažovateľovi, určí bez ohľadu na ich vôľu zástupcu pre konkrétne konanie, hoci aj pri sledovaní legitímnych a vo všeobecnosti chvályhodných cieľov, preberá zodpovednosť za spôsob vedenia tohto zastúpenia. Z judikatúry Ústavného súdu totiž vyplýva, že ak má účastník konania svojho zvoleného zástupcu, zodpovedá za jeho voľbu a za jeho konkrétne kroky v konaní tento účastník sám. Ak však opatrovníka, čoby zástupcu účastníka konania, určí súd, zodpovedá za to, že opatrovník bude hájiť práva a oprávnené záujmy účastníka konania (nález sp. zn. II. ÚS 194/11 z 22. 11. 2012). Navyše je to vždy súd, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie všetkých aspektov práva na spravodlivý proces v konaní, ktoré je pred ním vedené.
V danej veci vystupoval ustanovený kolízny opatrovník ako zástupca maloletých sťažovateľov v prebiehajúcom občianskoprávnom konaní o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy. V momente, kedy im bol opatrovník pre konanie ustanovený, si už iného právneho zástupcu pre dané riadenie zvoliť nemohli. Ich zákonní zástupcovia, rodičia, ktorí by za ne inak mohli plnú moc právnemu zástupcovi udeliť, boli z ich zastupovanie v danom konaní vylúčení.
Ústavný súd tu nemôže nevyjadriť svoj údiv nad skutočnosťou, že opatrovníkom pre konanie pred okresným súdom o určenie neúčinnosti predmetnej darovacej zmluvy bol druhej sťažovateľke a tretiemu sťažovateľovi ustanovený práve OSPOD, teda orgán špecializovaný na ochranu práv a záujmov detí. Tento orgán však už nemá vlastné odborné kapacity pre právne zastupovanie. To sa napokon ukázalo aj v terajšom prípade maloletých sťažovateľov, v ktorom sa OSPOD sám vyjadril, že bol nútený vyhľadať odbornú právnu pomoc vzhľadom k právnej komplikovanosti prípadu. Podľa názoru Ústavného súdu by teda bolo v danej situácii oveľa vhodnejšie a skôr by zodpovedalo sledovanému cieľu účinnej ochrany práv detí, ak by bol ako opatrovník maloletým sťažovateľom ustanovený advokát.
Vo všeobecnosti Ústavný súd nepovažuje za najšťastnejšiu situáciu, kedy je kumulovaná funkcia opatrovníka hájaceho (objektívne) najlepší záujem dieťaťa a jeho právneho zástupcu. Pred takýmto zlučovaním funkcií napokon varuje aj Výbor ministrov Rady Európy vo vyššie uvedenej Smernici o justícii ústretovej k deťom, v ktorej okrem iného upozorňuje, že úloha opatrovníka a právneho zástupcu sú rozdielne. Kolízny opatrovník má pomôcť súdu definovať a chrániť najlepší záujem dieťaťa, zatiaľ čo právny zástupca má obhajovať názory a stanoviská detí. Záujmy chránené opatrovateľom na strane jednej a právnym zástupcom na strane druhej tak nemusia byť vždy zhodné (pozri § 105 Vysvetľujúcej správy k Smernici o justícii ústretovej k deťom). Pritom je potrebné zdôrazniť práve potrebu rešpektu k osobnosti a vlastnému názoru dieťaťa, ak je už schopné si ho rozumne utvoriť, pretože v závislosti na veku a vyspelosti maloletého dieťaťa ho nemožno vždy vylúčiť z rozhodovania o jeho záležitostiach, hoci by sa jeho vlastné rozhodnutie treba aj nezhodovali s tými urobenými prípadne jeho opatrovníkom - orgánom štátu (OSPOD), sledujúcim jeho "objektívne" najlepší záujem. V neposlednom rade potom možno tiež poukázať na spravidla rozdielnu kvalitu právneho zastúpenia poskytnutého opatrovníkom so špecializáciou na ochranu záujmov detí, ale bez právnej kvalifikácie, a právne kvalifikovanou osobou.
V teraz prejednávanom prípade potom Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že OSPOD čoby opatrovník (zástupca) maloletých sťažovateľov sa nedostavil na rokovanie okresného súdu, ktoré sa konalo dňa 30. 10. 2012. Pritom na tomto pojednávaní žalobca predniesol nové argumenty o svojej aktívnej legitimácii, ktoré sú úplne zásadné pre jeho úspech v danom spore. Nastala tak situácia, kedy druhá sťažovateľka a tretia sťažovateľ na tieto argumenty nemohli reagovať, pretože neboli na pojednávaní prítomní, pretože o jeho konaní ani neboli informovaní, a zároveň ich ustanovený opatrovník sa pojednávania tiež nezúčastnil. V konečnom dôsledku potom táto situácia mala negatívny dopad aj na kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľom bola fakticky odopretá možnosť sa k novo uvedeným argumentom vyjadriť. Za takéhoto stavu bolo povinnosťou okresného súdu na vzniknutú situáciu reagovať a nejakým spôsobom umožniť druhej sťažovateľke a tretiemu sťažovateľovi sa k predloženým argumentom vyjadriť, a to napríklad odročením pojednávania a pozvaním naň ako opatrovníka, tak maloletých sťažovateľov osobne. Prípadne okresný súd mohol zo vzniknutej situácie tiež vyvodiť dôsledky o kvalite zastúpenia a pristúpiť k zmene opatrovníka.
Spôsob, akým ustanovený opatrovník maloletých sťažovateľov zastupoval, legitímne vyvoláva otázku, či by na tom neboli lepšie, keby im ustanovený vôbec nebol. Ústavný súd nespochybňuje rozhodnutie súdov o oprávnenosti ustanovenia kolízneho opatrovníka, teda o existencii kolízie medzi záujmami maloletých sťažovateľov a záujmov ich rodičov. Táto otázka napokon nie je ani predmetom prejednávanej sťažnosti, pretože ju sťažovatelia nespochybňujú. Avšak je nutné podotknúť, že kolízia medzi záujmami druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa na strane jednej a záujmy ich rodičov na strane druhej je v danej veci veľmi subtílna. V prípade neúspechu v danej veci môžu druhá sťažovateľka a tretia sťažovateľ v konečnom dôsledku prísť aj o svoje bývanie, čomu sa samozrejme tiež ich rodičia snažia zabrániť, a to veľmi aktívne, ako vyplýva z rôznych podaní prvého sťažovateľa. V tomto ohľade sa teda absencia dôkladnosti opatrovníka ako v samotnom konaní pred okresným súdom, tak aj s ohľadom na nevysvetlené nepodanie odvolania, ako bude vysvetlené nižšie, javí ako zvlášť problematická.
Ústavný súd však hlavný problém vo vzťahu k právu druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa byť vypočutí v súdnom konaní nevidí ani tak v kvalite právneho zastúpenia poskytnutého OSPOD, ako skôr v spôsobe tohto zastúpenia, ktorý má vo všeobecnosti zásadný vplyv na možnosť participácie maloletých detí na rozhodovaní o ich veci.
V danej veci OSPOD nijako súdu neoznamoval argumenty a stanoviská samotných maloletých sťažovateľov, ba sa ani nesnažil zistiť ich názory, rovnako ako, a to najmä, sa ich ani nesnažil informovať a vysvetliť im povahu konania, aj čo je v danom konaní v stávke. Zdá sa, že nedošlo k žiadnemu kontaktu medzi OSPOD a druhou sťažovateľkou a tretím sťažovateľom. Takýto kontakt nevyplýva ani zo zapožičaného spisu okresného súdu, ani z pripomienok účastníkov a vedľajšieho účastníka konania. Ústavný súd tu odkazuje na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy, s ktorým sa plne stotožňuje, totiž že zástupcovia detí by mali deti považovať za plnohodnotných klientov a mali by im poskytnúť všetky potrebné informácie a vysvetlenia týkajúce sa možných dôsledkov ich postojov a názorov. Za situácie, kedy ako je uvedené vyššie, sa OSPOD ocitol fakticky v postavení právneho zástupcu druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa, bolo jeho povinnosťou vykonávať túto funkciu s ohľadom na štandardy pre právnych zástupcov a s ohľadom na právo detí vyjadriť sa ku konaniu vedenému o ich záležitostiach. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, je zástupca povinný poskytovať dieťaťu príslušné informácie, objasňovať mu dôsledky prípadného vyhovenia alebo nevyhovenia jeho názoru zo strany súdu, ako aj možné dôsledky akéhokoľvek jednania urobeného zástupcom, zisťovať názory dieťaťa a sprostredkovávať ich súdnemu orgánu.
Právo byť vypočutý a právo byť prítomný na prejednaní svojej veci sú predovšetkým procesnými právami účastníkov konania, deti nevynímajúc, a za ich plné dodržiavanie je zodpovedný súd, pred ktorým sa konanie vedie. Ako vyplýva zo spisu zapožičaného Ústavnému súdu okresným súdom, tento od okamihu ustanovení opatrovníka už komunikoval iba s opatrovníkom. Druhá sťažovateľka a tretí sťažovateľ neboli pozývaní k rokovaniam, vyzývaní k vyjadrením a ani im nebol doručený rozsudok.
Ústavný súd pritom nespochybňuje bežnú prax vyplývajúcu z občianskeho súdneho poriadku, v súlade s ktorou ak je strana občianskoprávneho konania zastúpená, súd doručuje iba zástupcovi a fakticky tak komunikuje iba s ním.
V každom prípade taká situácia, ako nastala v prejednávanej veci, kedy druhej sťažovateľke a tretiemu sťažovateľovi bol fakticky vnútený súdom vybraný právny zástupcu (opatrovník), si vyžaduje odlišný postup. V takomto prípade zásadne nemôže stačiť, ak súd vedúci konanie už naďalej komunikuje iba s ustanoveným opatrovníkom. Ak tomu tak je, súd tým fakticky zastúpenému účastníkovi upiera právo byť prítomný na rokovaní a vyjadrovať sa k svojej veci. Súdy sa nemôžu bezvýhradne spoľahnúť na ustanoveného opatrovníka, že bude dodržiavať všetky svoje vyššie uvedené povinnosti a intenzívne sa zastúpeným komunikovať; ale treba dodržiavanie daných povinností overovať. Ide totiž o práva samotného účastníka. Ak nie je zástupca zvolený slobodnou vôľou účastníka, nemožno bez ďalšieho povedať, že procesné práva účastníka sú bezo zvyšku garantovaná prostredníctvom zástupca. Preto zostáva na zodpovednosti súdu, aby zabezpečil tiež možnosť zastupovaného účastníka samého, a to aj dieťaťa, zúčastniť sa na konaní a vyjadriť svoj názor k veci, pokiaľ to nie je v rozpore s jeho najlepšími záujmov. Občiansky súdny poriadok takýto postup nevylučuje, pretože umožňuje doručovanie aj zastúpeným účastníkom, ak tak rozhodne súd.
V tomto ohľade možno poukázať aj na súvisiace judikatúru týkajúcu sa konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony (svojprávnosti). Ak je v takomto konaní osobe, o ktorej svojprávnosti sa jedná, ustanovený opatrovník a súd už danú osobu nijako do riadenia nezapája, ide o závažné porušenie práv danej osoby. Napríklad Európsky súd pre ľudské práva vo veci Sýkora proti Českej republike zistil závažné porušenie práv sťažovateľa vyplývajúce z toho, že súdy ho pri rozhodovaní o zbavení spôsobilosti na právne úkony nevypočuli ani ho nepozvali na pojednávanie, komunikovali iba s jeho ustanoveným opatrovníkom a ani rozsudok mu neposlali (rozsudok ESĽP zo dňa 22. 11. 2012 č 23419/07, § 107-110). Obdobné princípy je možné nájsť aj v rozhodnutiach Ústavného súdu, napríklad v náleze sp. zn. II. ÚS 194/11 z 22. 11. 2012, ktorý sa týkal analogicky konania o obmedzení spôsobilosti na právne úkony.
Ústavný súd si je vedomý, že predmet týchto konaní je odlišný od teraz prejednávanej veci a môže sa javiť ako pre účastníka oveľa závažnejšie. Avšak Ústavný súd sa domnieva, že princíp, podľa ktorého je neprípustné, aby o právach osôb bolo rozhodované bez toho, aby im vôbec bola daná možnosť sa konania zúčastniť, vyjadriť v ňom svoj názor a obhajovať svoju pozíciu, možno analogicky uplatniť aj v teraz prejednávanom prípade. Jednak totiž ide o všeobecný princíp, ktorý treba aplikovať na všetky konania, v ktorých sa rozhoduje o ľudských právach osôb, ako napríklad tu o práve na ochranu vlastníctva. A jednak potom konkrétne konanie vedené pred okresným súdom môže mať pre druhú sťažovateľku a tretieho sťažovateľa závažné následky nielen vzhľadom k ich majetkovým právam, ale prípadne aj vzhľadom k ich právam chráneným článkom 8 Dohovoru.
Ústavný súd teda konštatuje, že postupom okresného súdu bolo zasiahnuté do práv druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa byť vypočutí v každom súdnom konaní, ktoré sa ich dotýka, a na prejednaní ich veci v ich prítomnosti.
Podľa názoru Ústavného súdu právo dieťaťa na vypočutie a na účasť pri pojednávaní súdu nemôže byť absolútna. Vždy je treba prihliadnuť k najlepšiemu záujmu dieťaťa, čo je všeobecný princíp regulujúci všetky záležitosti týkajúce sa práv detí (pozri článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Aplikácia tohto princípu v konkrétnej situácii môže znamenať, že názor dieťaťa súdom zisťovaný nebude a dieťaťu ani nebude umožnené, aby bolo prítomné na pojednávaní. Takýto postup bude spravidla odôvodnený veľmi nízkym vekom dieťaťa alebo predmetom konania pre dieťa závadným. V prejednávanej veci však ani jeden z uvedených dôvodov naplnený nie je.
Nie je tu teda namieste uvažovať o osobitnej ochrane detí v situáciách, kedy sa obsah konaní dotýka oblasti, ktorá môže byť pre deti škodlivá, ako napríklad násilie či sexuálnej tematiky.
Nemožno tiež prehliadnuť, že okresný súd vôbec neskúmal ani nevykonal žiadnu úvahu, či by maloletí sťažovatelia ako žalovaní neboli schopní vyjadriť svoje názory na vec a či by nebolo vhodné ich o konaní nejako informovať a zapojiť do neho. Ako však uvádza aj Výbor pre práva dieťaťa, súdy aj ďalšie orgány musia vždy vychádzať z predpokladu, že dieťa je schopné svoj názor vyjadriť a na konaní participovať, a až s ohľadom na konkrétne okolnosti možno prípadne vyvodiť, že to tak v danom prípade nie je. Z uvedeného vyplýva, že prípadné vylúčenie detí z konaní musí byť vždy starostlivo odôvodnené, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo.
Zároveň ustanovenie opatrovníka nezbavuje súd povinnosti dieťa do konania zapojiť, ak to nie je v rozpore s jeho najlepším záujmom. Súd mu musí umožniť zúčastňovať sa pojednávaní a k veci sa vyjadriť. Prípadné obmedzenia týchto práv dieťaťa musí byť vždy riadne odôvodnené práve s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa.
S odkazom na vyššie uvedené Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 67/2012 porušil práva druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa garantované článkom 38 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a článkom 12 odsek 2 Dohovoru o právach dieťaťa na prejednaní veci v ich prítomnosti a byť vypočutí v každom súdnom konaní, ktoré sa ich týka.
Právo dieťaťa byť vypočutý a prítomný na pojednávaní je jeho privilégium, a ak ho využiť nechce, nemožno ho k tomu nútiť.
Článok 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd garantuje právo každého domáhať sa svojho práva na súde. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu sa právo na prístup k súdu vzťahuje aj na prístup k vyšším inštanciám, teda na podanie opravných prostriedkov, ak je táto možnosť zakotvená v právnom poriadku [pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 938/06 z 15. 1. 2009 (N 9/52 SbNU 99), nález sp. zn. IV. ÚS 2040/12 z 12. 12. 2012 a nález sp. zn. II. ÚS 33/13 z 26. 11. 2013].
V prejednávanej veci došlo k situácii, kedy štátom ustanovený opatrovník nepodal za druhou sťažovateľku a tretieho sťažovateľa odvolanie. Pritom dôvody, prečo tak neurobil, nie sú známe. Zároveň odvolanie podané samotnými druhou sťažovateľkou a tretím sťažovateľom nebolo prijaté. Odvolanie podané ich zákonným zástupcom (prvým sťažovateľom) tiež nebolo prijaté. V napadnutých uzneseniach okresný súd a krajský súd dospeli k záveru, že o prípustnosti odvolania podaného zákonným zástupcom druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa ani nedá rozhodnúť, pretože v konaní im bol ustanovený kolízny opatrovník a bolo na ňom, aby prípadne podal odvolanie.
V dôsledku napadnutých uznesení sa teda druhá sťažovateľka a tretí sťažovateľ dostali do neriešiteľnej situácie. Jedinou možnosťou bolo podanie odvolania ich štátom ustanoveným kolíznym opatrovníkom, ktorý tak však z neznámych dôvodov urobiť odmietol. Nastala situácia sa javí ako zvlášť problematická najmä voči druhej sťažovateľke, u ktorej sa už nedá bez ďalšieho predpokladať procesná nespôsobilosť na podanie odvolania (pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 974/08 zo dňa 12. 6. 2008, kde Ústavný súd akceptoval ústavnú sťažnosť podanú sedemnásťročnou sťažovateľkou, pretože s ohľadom na úroveň jej rozumovej vyspelosti, ktorú bolo možné odvodiť aj z predchádzajúcich úkonov pred všeobecnými súdy, dospel k záveru, že vo vymedzenom rozsahu má sťažovateľka spôsobilosť na právne úkony, a preto jej v rovnakom rozsahu priznal aj procesnú spôsobilosť pre konanie pred Ústavným súdom).
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bolo na okresnom súde a krajskom súde, aby na otázku schválení podania odvolania nazerali aj optikou základných práv druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa, konkrétne práva na prístup k odvolaciemu súdu. Tu Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, že je povinnosťou všeobecných súdov interpretovať a aplikovať aj podústavné právo pohľadom ochrany základných práv a slobôd. V posudzovanej veci to znamená povinnosť súdov interpretovať procesné ustanovenia a princípy v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd (pozri napr. nález sp. zn. II. ÚS 1355/13 zo dňa 26. 11. 2013, bod 11; či nález sp. zn. II. ÚS 2537/11 zo dňa 9. 10. 2012, bod 16).
Takto zamerané úvahy však v napadnutých uzneseniach úplne chýbajú. Krajský súd sa obmedzil na konštatovanie, že druhá sťažovateľka a tretí sťažovateľ boli v konaní zastúpení kolíznom opatrovníkom, a preto podanie odvolania ich rodičom je právne neúčinný úkon. Okresný súd pridal úvahu o existencii kolízie medzi záujmami rodičov a detí v konaní, v ktorom bolo podané odvolanie. Súdy však už vôbec neskúmali, či je v najlepšom záujme detí podanie odvolania vzhľadom na samotný jeho obsah. Je nutné pripomenúť, že podľa článku 3 odsek1 Dohovoru o právach dieťaťa musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa dieťaťa, vrátane súdneho rozhodovania. Všeobecné súdy potom takisto nijako nezohľadnili namietané porušenie základných práv druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa, čo je navýsosť relevantné pre opodstatnenosť odvolanie, v konaní o ktorom tieto vady mohli byť napravené.
Ústavný súd nevidí dôvody, prečo by podané odvolanie bolo v rozpore so záujmami druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa. Tu možno však ťažko hovoriť o kolízii medzi záujmami druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa na strane jednej a na strane druhej záujmami ich rodičov, teda aj prvého sťažovateľa, ktorý za maloletých sťažovateľov odvolanie podal. Možno predpokladať, že v štandardnej fungujúcej rodine to budú práve rodičia, ktorí prípadne ponesú dôsledky finančných záväzkov svojich maloletých detí, zvlášť takých záväzkov, o ktorých vedeli a na ktorých vznik dali súhlas ako v tomto prípade, kde to bol rodič, ktorý odvolanie v mene svojich detí podal. Uvedený predpoklad potom konkrétne v tejto veci nič nevyvracia. V každom prípade však ani okresný súd, ani krajský súd v napadnutých uzneseniach žiadnu úvahu o najlepšom záujme detí nevykonali.
Z týchto dôvodov Ústavný súd konštatuje, že uvedené rozhodnutia porušili právo druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa na prístup k odvolaciemu súdu v rozpore s článkom 36 odsek1 Listiny základných práv a slobôd.
Z vyššie uvedených dôvodov Ústavný súd ústavnej sťažnosti druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa vyhovel a napadnuté rozhodnutia zrušil, a to pre rozpor s ústavne zaručenými právami druhej sťažovateľky a tretieho sťažovateľa podľa článku 38 odsek 2 Listiny základných práv a slobôd a článkom 12 odsek 2 Dohovoru o právach dieťaťa, respektíve článkom 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd.
Uznesenie Ústavného súdu ČR III.ÚS 650/14
text uznesenia
Maloleté dieťa bolo rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo dňa 18. 11. 2013, č.k. 53 Co 348/2013-103, zverený do striedavej výchovy rodičov, a to tak, že - s výnimkou letných prázdnin a vianočných sviatkov - bude maloleté dieťa týždeň vo výchove matky a týždeň vo výchove otca, vždy od piatku 17.00 hodín do nasledujúceho piatka 17.00 hodín ; k odovzdávaniu bude dochádzať tak, že maloletého si otec vyzdvihne v mieste bydliska matky a matka v bydlisku otca. Maloleté dieťa je vo veku 2,5 roka.
Kritériom pre zverenie dieťaťa do striedavej výchovy pritom nie je želanie konkrétneho rodičia, ale predovšetkým záujem detí (porov. článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa), ktorý musí byť pri rozhodovaní všeobecných súdov prioritným hľadiskom. Súdy sa pri rozhodovaní zároveň musí snažiť nájsť také riešenie, ktoré nebude obmedzovať ani právo rodiča zaručené v článku 32 odsek 4 Listiny základných práv a slobôd, pričom záujem dieťaťa vyžaduje, aby na jeho výchove participovala nielen matka, ale aj otec, ktorý sa nenahraditeľným spôsobom podieľa na jeho postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii (porov. nález sp. zn II. ÚS 554/04 z 11. 5. 2005). Záujmom dieťaťa teda nepochybne je, aby, ak sú pre to splnené podmienky, bolo v starostlivosti oboch rodičov (viď napr. nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 zo dňa 23. 2. 2010). Striedavú výchovu je potom potrebné chápať ako snahu o čo najúplnejšie naplnenie práva dieťaťa na oboch rodičov, ak spolu obidvaja rodiča nežijú, lebo táto forma výchovy umožňuje dieťaťu nielen zachovanie fungujúcich vzťahov s obidvomi rodičmi, ale tiež mu umožňuje zostať súčasťou bežného každodenného života oboch rodičov (pozri uznesenie sp. zn. II. ÚS 437/14 zo dňa 18. 3. 2014).
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu (pozri napríklad nález zo dňa 22. 5. 2013, sp. zn. I. ÚS 3844/12 alebo uznesenia II. ÚS 4160/12 zo dňa 23. 4. 2013), o nepredvídateľné rozhodnutie sa jedná vtedy, ak súd rozhodne spôsobom, ktorý účastníci konania nemohli vzhľadom na doterajší priebeh konania očakávať, v dôsledku čoho nemali ani možnosť sa k názoru súdu vyjadriť a tento názor tým zvrátiť.
V súvislosti s najlepším záujmom dieťaťa potom Mestský súd v Prahe zdôraznil, že vôbec nepochybuje o výchovných kvalitách matky, ale zároveň uviedol, že ak sa má maloletý zdarne vyvíjať, potrebuje k tomu intenzívnu výchovné pôsobenie zo strany oboch rodičov, od ktorých sa vyžaduje, aby boli schopní rozumnej spoločnej komunikácie a spolupráce, aby mohli byť čo najlepšie zaistené potreby maloletého. Mestský súd v Prahe zohľadnil tiež vzdialenosť bydlísk obidvoch rodičov, keď uviedol, že to bola matka maloletého, ktorá sa s ním odsťahovala do Prahy (aj keď sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že súčasné bydlisko matky a sťažovateľa je v M.), a to aj napriek tomu, že jej otec ponúkal možnosť prenájmu bytu v Karlových Varoch a bol ochotný náklady na bývanie matky dieťaťa hradiť. Ďalej vyvodil, že sa jedná o vzdialenosť prijateľnú, ktorú už maloletý často absolvoval aj počas pôvodného výchovného modelu. Vo svojom rozhodnutí sa venoval aj otázke veku maloletého, keď zdôraznil, že bola zachovaná pevná citová väzba maloletého k jeho otcovi a starým rodičom a maloletý môže byť vďaka striedavej starostlivosti vychovávaný v prostredí, v ktorom vyrastal a v blízkosti starých rodičov, ktorí sú pre jeho život tiež nezastupiteľní.
Mestský súd v Prahe ďalej akcentoval výhodu striedavej výchovy v podobe pravidelného režimu, ktorý maloletému tento spôsob výchovy poskytne, a uzavrel, že striedavá výchova rodičov sa javí byť v záujme maloletého, pretože intenzívny výchovný vplyv obidvoch rodičov, ktorého by sa maloletému malo touto formou výchovy dostať, by mal do značnej miery vyvážiť stratu úplného rodinného prostredia.
Ústavný súd potom spôsob, ktorým odvolací súd vymedzil záujem maloletého dieťaťa, považuje v danej situácii za ústavne konformný.
Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 1554/14
text nálezu
Zo znaleckého posudku bolo súdom prvého stupňa zistené, že ani u jedného z rodičov nie je daný dôvod na vylúčenie z role vychovávateľa.
Neplnoletá má rada oboch rodičov, ale preferuje matku, ktorou je viac ovplyvnená, pretože s ňou žije a trávia viac času. Striedavá starostlivosť by bola podľa posudku za splnenia praktických podmienok pre neplnoletú prospešná vzhľadom na potrebu pôsobenia oboch rodičov na zdravý duševný vývoj.
Kolízny opatrovník odporučil zveriť maloletú do starostlivosti matky, stanoviť otcovi rozšírený styk a upraviť styk cez prázdniny a navrhol zváženie služieb mediátora pre rodičov.
Súd prvého stupňa rozsudkom z 18. 4. 2013 č. k. 30 Nc 317 / 2010-404 zveril maloletú do striedavej starostlivosti rodičov. Na základe uvedených skutočností uzavrel, že striedavá starostlivosť sa javí ako najvhodnejšie riešenie, pretože obidvaja rodičia sú spôsobilí sa o maloletú starať a majú záujem zabezpečiť výchovu maloletej, majú k tomu tiež vhodné podmienky a potreby maloleté tak budú lepšie zabezpečené.
Striedavú starostlivosť pri splnení praktických podmienok odporučili aj znalci.
Odvolací súd tak nezisťoval schopnosť maloletej vyjadriť svoj názor v súlade s § 867 nového občianskeho zákonníka a vychádzal iba z doplnku znaleckého posudku, ktorého nesprávnosť sťažovateľ v konaní namietal. Nedá sa preto hovoriť o tom, že by bola maloletá poučená a že by súd zisťoval jej názor. Sťažovateľ tvrdil, že maloletá u neho prejavuje odlišné priania, než ktoré vyjadrila pri vypracovaní znaleckého posudku, čoho príčinou podľa neho bolo to, že maloletá sa u znalca prejavovala pod dlhodobým vplyvom matky v dôsledku toho, že v čase pred vypracovaním posudku bol sťažovateľ dlhodobo vylúčený zo styku s ňou rozhodnutiami súdov. Už v prvom znaleckom posudku sa však konštatovalo, že matka maloletú proti sťažovateľovi manipuluje a sťažovateľ to v konaní ďalej dokazoval, ako aj to, že matka jeho styk s neplnoletou opakovane marila. Odvolací súd sa podľa sťažovateľa nedostatočne zaoberal, kto je príčinou konfliktných vzťahov medzi rodičmi a bez opory v dokazovaní za vinníka označil práve sťažovateľa, a to len preto, že využíva zákonných prostriedkov, aby prinútil matku ku komunikácii a vymohol si styk s neplnoletou. Sťažovateľ pritom dokazoval aj to, že mu žiadna iná možnosť nezostávalo, keďže s ním matka odmieta komunikovať, odmieta akúkoľvek mediácii a upiera mu styk s maloletou, čo odvolací súd taktiež opomenul vziať do úvahy.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že záver znalcov a súdu o nevhodnosti striedavej starostlivosti v dôsledku konfliktného vzťahu je prekonaný Dohovorom o právach dieťaťa i judikatúrou súdov, podľa ktorých dieťa nemôže byť v dôsledku neschopnosti rodičov komunikovať trestané ujmou na svojom práve byť vychovávané nimi oboma. V takom prípade má súd pristúpiť k nariadeniu mediácie a sledovať, kto jej účel marí, kto je príčinou zhoršenej komunikácie a kto sa naopak snaží o výchove dieťaťa riadne komunikovať.
Judikatúru Ústavného súdu, na ktorú odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkazuje, podľa sťažovateľa odvolací súd cituje selektívne, a úplne proti jej zmyslu, pričom často vyberá z rozhodnutia Ústavného súdu len časti, ktoré bez kontextu nedávajú zmysel. Sťažovateľ preto nasledovne odkázal na judikatúru Ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa a rozdielne aktivity u matky a otca prispievajú k celkovému vyrovnanému vývoju dieťaťa a prospieva mu aj prítomnosť mužského prvku vo výchove. Tá je najúčinnejšie realizovaná fyzickou prítomnosťou rodiča a osobným príkladom. Pre vylúčenie výchovy oboma rodičmi by museli byť dané závažné dôvody. Podľa Ústavného súdu totiž názorové nezhody medzi rodičmi nemôžu byť prekážkou striedavej starostlivosti, ak ich je možné odstrániť mediáciou, a výchova dieťaťa je nielen povinnosťou oboch rodičov, ale aj ich právom. Nemožno teda sťažovateľovi pričítať na ťarchu, že sa mediácie domáha prostriedkami, ktoré mu poskytuje právny poriadok. Predbežná úprava styku sťažovateľa s maloletou zároveň nenapĺňa uvedené požiadavky, a teda ani sťažovateľove právo na výchovu dieťaťa podľa článku. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
Sťažovateľ tak uzavrel, že tým, že si odvolací súd už vopred vytvoril názor a následne prehliadal sťažovateľove tvrdenia a dôkazné návrhy vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, porušil jeho právo na spravodlivý proces a v dôsledku toho aj právo na výchovu dieťaťa.
Z formulácie, že najlepší záujem dieťaťa musí byť "prvoradým hľadiskom", však zároveň vyplýva, že nejde o hľadisko jediné, ktoré súdy v konaniach týkajúcich sa detí musia zvažovať. Najlepší záujem dieťaťa môže byť v konflikte s oprávnenými záujmami ostatných osôb (ďalších detí, rodičov, atď.). Výbor pre práva dieťaťa preto uznáva, že je potrebný určitý stupeň flexibility v aplikácii tohto princípu a prípadné konflikty s inými oprávnenými záujmami treba riešiť prípad od prípadu [pozri Všeobecný komentár č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best interests taken as primary consideration), 2003, CRC / C / GC / 14]. Najlepší záujem dieťaťa je teda možné, ba dokonca nutné, vyvažovať s ostatnými oprávnenými záujmami. Z jeho označenia ako "prvoradé hľadisko" však vyplýva, že najlepší záujem dieťaťa má pri vyvažovaní vysokú prioritu. Inými slovami v prípadnom vyvažovaní má záujem dieťaťa vyššiu váhu než ostatné oprávnené záujmy, ktoré je však nutné tiež vziať do úvahy. (nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014).
Výbor pre práva dieťaťa vo Všeobecnom komentári č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best interests taken as primary consideration, 2003, CRC / C / GC / 14, ďalej len "Všeobecný komentár č. 14 Výboru pre práva dieťaťa") formuloval tieto faktory, ktoré je nutné brať do úvahy pri formulovaní najlepšieho záujmu dieťaťa: postoj dieťaťa (the child 's views, body 53-54 Všeobecného komentáre), identitu dieťaťa (the child 's identity, body 55-57); zachovanie rodinného prostredia a udržiavanie väzieb (preservation of the family environment and mantaining relations, body 58-70); starostlivosť o ochranu a bezpečie dieťaťa (care, protection and safety of the child, body 71-74); príslušnosť dieťaťa ku zraniteľnej skupine detí (situations of vulnerability, body 75-76); právo dieťaťa na zdravie (the child 's right to health, body 77-78); právo dieťaťa na vzdelanie (the child 's right to education, bod 79).
V tom istom všeobecnom komentári Výbor pre práva dieťaťa tiež zdôraznil, že "v záujme dieťaťa spravidla je, aby bolo v starostlivosti oboch rodičov" [Všeobecný komentár č. 14 Výboru pre práva dieťaťa, bod 67]. S týmto záverom sa stotožnil aj Ústavný súd [porov. nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 28; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421, bod 25; či nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. 5. 2014, bod 26).
V konaní, v ktorom má byť rozhodnuté, komu bude dieťa zverené do starostlivosti, je za účelom rozhodovania v najlepšom záujme dieťaťa nevyhnutné u všetkých osôb, ktoré o zverenie dieťaťa do starostlivosti javia úprimný záujem [k nutnosti koherentne prejavovaného záujmu o dieťa pozri rozsudok veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP") vo veci Scozzari a Giunta proti Taliansku z 13. júla 2000 č. 39221/98 a 41963/98, body 223 a nasl.], všetky relevantné kritériá posúdiť samostatne, a ak sú pri všetkých týchto osôb naplnené rovnakou mierou, je žiaduce dieťa zveriť do spoločnej alebo striedavej výchovy týchto osôb alebo prijať opatrenia, ktoré takýto postup v budúcnosti umožnia. Ak je teda zverenie dieťaťa do starostlivosti každej z týchto osôb v jeho najlepšom záujme, potom je spravidla v jeho najlepšom záujme zverenie do starostlivosti všetkých týchto osôb súčasne, lebo len takto sú zabezpečené podmienky pre všestranný rozvoj dieťaťa a len takýmto postupom možno minimalizovať zásah do rodinného života dieťaťa aj o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcich osôb (k možnému podradeniu už aj len zamýšľaného rodinného života pod ochranu čl. 8 EDĽP pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Schneider proti Nemecku z 15. septembra 2011 č. 17080/07, bod 81 , či vo veci Anaya proti Nemecku z 21. decembra 2010 č. 20578/07, bod 57).
Medzi kritériá, ktoré musia všeobecné súdy z hľadiska nutnosti rozhodovať v najlepšom záujme dieťaťa v konaní o úprave výchovných pomerov vziať do úvahy, patrí najmä (1) existencie pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou; (2) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenie do starostlivosti tej ktorej osoby; (3) schopnosť osoby usilujúce o zverenie dieťaťa do starostlivosti zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a (4) želania dieťaťa [porov. tiež ods. 52 a nasl. Všeobecného komentáre č. 14 Výboru pre práva dieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým hľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best interests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14.].
Pri prvom kritériu, existencia pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou, je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že rodina predstavuje primárne biologické puto a až následne sociálne inštitút [nález sp. zn. II. ÚS 568/06 z 20. 2. 2007 (N 33/44 SbNU 399); k nutnosti ochrany biologického puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou porov. tiež rozsudok ESĽP vo veci Keegan proti Írsku z 26. mája 1994 č. 16969/90; či rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku z 9. mája 2006 č. 18249/02]. [...]
Ďalším kritériom je miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenie do starostlivosti tej ktorej osoby. Pri akomkoľvek zásahu do rodinného života musia všeobecné súdy vždy usilovať o to, aby bol takýto zásah minimalizovaný, teda (a) aby dieťa nebolo odtrhnuté najmä od osôb, ku ktorým má silnú náklonnosť, u ktorých dlhodobo zotrvávalo a pri ktorých nachádza svoj domov (rozsudok ESĽP vo veci Hokkanen proti Fínsku z 23. septembra 1994 č. 19823/92, bod 64, či vo veci Maire proti Portugalsku z 26. júna 2003 č. 48206/99, bod 77) a od svojich súrodencov (rozsudok ESĽP vo veci Mustafa a Armagan proti Turecku zo 6. apríla 2010 č.4694 / 03); a (b) aby bolo zverené do starostlivosti osoby, ktorá uznáva úlohu a dôležitosť iných blízkych osôb v živote dieťaťa a ktoré teda kontaktu dieťaťa s takýmto osobami v prípade nebude brániť [pozri bod 28 nálezu sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363); či rozsudok ESĽP vo veci Diamante a Pelliccioni proti San Marínu z 27. septembra 2011 č. 32250/08, bod 183]. Zároveň musia byť okrem iného minimalizovaný tiež zásah do súkromného života dieťaťa ako unikátneho jedinca s vlastnou identitou, tvorenou okrem iného jeho národnosťou, náboženským vyznaním alebo kultúrnou a jazykovou afiliáciou.
Pod schopnosťou osoby, ktorá usiluje o zverenie dieťaťa do starostlivosti zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby je nevyhnutné posudzovať najmä vek, zdravotný stav, materiálne zabezpečenie, výchovné a intelektuálne schopnosti a morálnu integritu danej osoby a jej správanie k dieťaťu (rozsudok ESĽP vo veci Lyubenova proti Bulharsku z 18. októbra 2011 č. 13786/04, bod 73).
Pri želaní dieťaťa Ústavný súd konštatuje, že za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu. Súčasne však nie je možné, aby všeobecné súdy postoj maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby svoje rozhodnutie založili iba na jeho želaní a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (nález sp. Zn. II. ÚS 4160/12 z 23. 4. 2013 či rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku z 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57-59). [...] U mladších detí, najmä tých v predškolskom veku, musí všeobecný súd hodnotiť ich názor s prihliadnutím na ich vek a rozumové vyspelosti [porov. nález sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. 11. 2010 (N 219/59 SbNU 167), bod 54]
Z tohto zhrnutia základných princípov prelínajúcich sa judikatúrou Ústavného súdu k zverovaní dieťaťa do starostlivosti po rozchode rodičov vyplýva, že všeobecné súdy musia u každého z rodičov (resp. iných rodinných príslušníkov a prípadne aj ďalších osôb, ktoré sa usilujú o zverenie dieťaťa do starostlivosti; k tomu porov. napríklad uznesenie sp. zn. I. ÚS 1074/13 z 28. 7. 2014) posúdiť prinajmenšom 4 kritériá: (1) existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou; (2) mieru zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenie do starostlivosti daného rodiča; (3) schopnosť daného rodiča zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a (4) želanie dieťaťa (nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014, body 22-26 citované vyššie). V prípade, že jeden z rodičov napĺňa tieto kritériá výrazne lepšie, je spravidla v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča. V prípade, že obaja rodiča napĺňajú tieto kritériá približne rovnakou mierou, je potrebné vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov [nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363), bod 28; nález sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421), bod 25; nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. 5. 2014, najmä body 18 a 26; a nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014; či bod 67 Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva dieťaťa, už citovaný v bode 25 tohto nálezu].
V tejto súvislosti Ústavný súd poznamenáva, že schopnosť daného rodiča zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby nie je zvyčajne naplnené rovnakou mierou napríklad vtedy, ak bol jeden z rodičov v blízkej minulosti odsúdený na výkon trestu odňatia slobody, ak sa jeden z rodičov dopustil fyzického alebo psychického násilia na predmetnom dieťaťu alebo existuje preukázateľná "násilná história" tohto rodiča vo vzťahu k iným deťom, ak sa jeden z rodičov preukázateľne dopustil domáceho násilia na druhom z rodičov, ak je jeden z rodičov závislý na drogách, alkohole či silných liekoch znižujúcich jeho motorické a psychologické schopnosti, ak jeden z rodičov vedie neusporiadaný život, či ak má jeden z rodičov diagnostikované závažné psychické problémy (ani v týchto prípadoch však zvyčajne nie je možné vylúčiť styk takého rodiča s dieťaťom úplne; porov. rozsudok ESĽP vo veci T. proti Českej republike zo 17. júla 2014 č. 19315/11).
Tieto skutočnosti však musia byť nielen tvrdené, ale aj preukázané, a všeobecné súdy sú existenciu týchto dôvodov povinné výslovne vo svojom rozhodnutí odôvodniť. S rovnakou nuancovanosťou je nutné postupovať aj pri ostatných kritériách. Pri zachovaní identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb je tak nevyhnutné vziať do úvahy najmä väzby dotknutého dieťaťa na jeho súrodencov a ďalších členov širšej rodiny a posúdiť, či niektorý z rodičov nebráni styku dieťaťa s druhým rodičom a s ďalšími osobami, ku ktorým má dieťa silnú náklonnosť.
Pri želaní dieťaťa je potom nevyhnutné skúmať najmä vek dieťaťa a možnosť jeho manipulácie zo strany niektorého z rodičov.
Želanie dieťaťa je dôležité zohľadniť nech už je dieťa v akomkoľvek veku.
Pri mladších deťoch je treba hodnotiť verbálne vyjadrenie ich názoru s prihliadnutím na ich vek, rozumové vyspelosti i možnosti ich manipulácie. Prípadne je u veľmi malých detí potrebné skúmať aj iné metódy komunikácie, ktorými ukazujú svoje porozumenie a preferencie, ako napríklad reč tela, výrazy v tvári či kresby.
Medzi prípustné ďalšie kritériá však nepatria nesúhlas jedného z rodičov. [porov. nález sp. zn. I. ÚS 238/05 zo dňa 17. 1. 2006 (N 15/40 SbNU 123); uznesení sp. zn. II. ÚS 278/08 z 12. 6. 2008, bod 6; nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. 5. 2014, najmä bod 28; a nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014]. V tejto súvislosti Ústavný súd poznamenáva, že česká právna úprava (tj. § 26 ods. 2 zákona o rodine a § 907 nového občianskeho zákonníka) nevyžaduje ku zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti súhlas oboch rodičov.
V celkom výnimočných prípadoch môže byť dôvodom brániacim zverenie do striedavej starostlivosti aj nevhodná komunikácia medzi rodičmi. Nevhodnú komunikáciu medzi rodičmi je však nutné odlíšiť od nesúhlasu jedného rodiča so striedavou starostlivosťou, ktorý prípustným dôvodom nie je [porov. nález sp. zn. I. ÚS 238/05 zo dňa 17. 1. 2006 (N 15/40 SbNU 123); uznesení sp. zn. II. ÚS 278/08 z 12. 6. 2008, bod 6; nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. 5. 2014, najmä bod 28; a nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014; pozri tiež bod 30 tohto nálezu]. Rovnako tak legitímnym dôvodom pre odmietnutie striedavej starostlivosti "nemôže byť ochrana práv druhého rodiča [v danom prípade matky], lebo ten ... žiadne silnejšie právo na starostlivosť o deti nemá "(nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. 9. 2014). Samotnej problematike komunikácie medzi rodičmi sa Ústavný súd vo svojej judikatúre už venoval [porov. Nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU 363); nález sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. 11. 2010 (N 219/59 SbNU 167) ]. Podľa spomínanej judikatúry nemôže samotná absencia komunikácie medzi rodičmi či jej zhoršená kvalita viesť k vylúčeniu striedavej výchovy, pretože v takom prípade by išlo v podstate o ústupok vzájomnej rivalite rodičov, ktorá len sleduje "boj o dieťa", prípadne trýznenie druhého rodiča prostredníctvom dieťaťa. Vylúčením striedavej starostlivosti iba na základe nevhodnej komunikácie by sa tak otváral priestor k zneužitiu postavenia rodiča, ktorý mal doteraz dieťa zverené do starostlivosti. Súdy majú v takomto prípade primárne povinnosť skúmať, z akých dôvodov je komunikácie medzi rodičmi nevhodná, a následne sa pokúsiť pomocou vhodných opatrení, komunikáciu medzi rodičmi zlepšiť, napríklad vo forme nariadenia mediácie či nariadenia aspoň minimálnej písomnej komunikácie týkajúcej sa dieťaťa. Už samotná striedavá starostlivosť totiž môže byť impulzom k zlepšeniu komunikácie a lepšej spolupráci rodičov.
Je nesporné, že zlá či priamo konfliktná komunikácia medzi rodičmi môže mať negatívny vplyv na osobnostný rozvoj dieťaťa. Preto vo výnimočných prípadoch, keď ani pokusy o nápravu zo strany súdov nemali na zlepšenie komunikácie vplyv, môžu súdy striedavú starostlivosť vylúčiť. Musia pritom zistiť, na strane ktorého z rodičov leží príčina nevhodnej komunikácie, a zohľadniť toto zistenie pri zverovaní dieťaťa do starostlivosti iba jedného z rodičov. Dieťa by potom malo byť zverené do starostlivosti práve toho z rodičov, ktorý je ochotný s druhým z rodičov komunikovať a nebrániť mu v styku s dieťaťom. Záverom Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu, ktorým nevyhovie rodičovi požadujúcemu striedavú starostlivosť, musí byť podrobne a presvedčivo odôvodnené a musí byť náležite vyložené, na základe akých skutočností nebolo v konkrétnom prípade rodičovi vyhovené a aké kroky boli podniknuté na prípadné odstránenie daných prekážok.
Je zrejmé, že prvé kritérium, teda existencia pokrvného puta medzi maloletou a sťažovateľom, je u oboch rodičov naplnené. Odvolací súd taktiež posúdil kritérium tretie, čo je schopnosť rodičov zabezpečiť vývoj dieťaťa, a zistil, že obidvaja rodičia sú k výchove rovnocenne spôsobilí a majú pre ňu vhodné podmienky, a preto považoval teda toto kritérium za naplnené.
Druhé kritérium požaduje skúmanie miery zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenie do starostlivosti daného rodiča, pričom je potrebné vziať do úvahy najmä väzby dotknutého dieťaťa a posúdiť, či niektorý z rodičov nebráni styku dieťaťa s druhým rodičom. Ak sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí obmedzil len na konštatovanie, že zlú komunikáciu nesie maloletá negatívne, a preto nepripadá striedavá starostlivosť do úvahy, nemožno hovoriť o dôslednom preskúmaní tohto kritéria. Odvolací súd totiž v rámci tohto kritéria nevzal do úvahy judikatúru Ústavného súdu a princípy v nej obsiahnuté tak, ako sú načrtnuté v bode 31 tohto nálezu. Odvolací súd sa síce komunikácii do určitej miery venoval a dospel k záveru, že zhoršená komunikácia a napätie medzi rodičmi sú dôsledkom postoja sťažovateľa, Ústavný súd však nepovažuje jeho argumentáciu s ohľadom na závažnosť jeho závere a dôsledkov z neho vyplývajúcich za dostatočnú.
Ústavný súd nerozporuje záver, že domáhanie sa styku s maloletou zo strany sťažovateľa za pomoci právnych prostriedkov, môže mať negatívny vplyv ako na maloletú, tak na vzťah medzi rodičmi. Toto však samo o sebe nemôže byť, ako je zrejmé z vyššie načrtnutých princípov, dostatočným dôvodom na vylúčenie striedavej starostlivosti. Zo strany odvolacieho súdu úplne chýba snaha zistiť, prečo sťažovateľ tieto prostriedky využíva, teda či ich využíva skutočne ako posledná možnosť ako dosiahnuť styku s maloletou, alebo či sa z jeho strany jedná o neodôvodnené používanie týchto prostriedkov. Aj ak by odvolací súd dospel k záveru naposledy uvedenému, stále nemôže automaticky vylúčiť striedavú starostlivosť. Odvolací súd má totiž podľa judikatúry Ústavného súdu v prípadoch, keď je komunikácia medzi rodičmi v zlom stave, aj povinnosť pokúsiť sa pomocou rôznych opatrení túto komunikáciu medzi rodičmi napraviť. Aj napriek tomu, že tieto opatrenia boli zo strany znalca, OSPOD a kolízneho opatrovníka navrhované (pozri body 4, 5 a 6 tohto nálezu), z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ani snaha o zlepšenie komunikácie medzi rodičmi, ani zvažovaní prípadných prostriedkov vedúcich k zlepšeniu.
Odvolací súd sa nezaoberal ani tým, akým spôsobom prebiehali doterajšie snahy o zlepšenie komunikácie, teda návštevy rodičovskej poradne, ktoré boli podľa zistení odvolacieho súdu rodičom uložené. Opomenutie tohto aspektu je zvlášť závažné v situácii, keď matka maloletej v konaní pred súdom prvého stupňa vo svojom vyjadrení uviedla, že s mediáciou nesúhlasí, pretože sa so sťažovateľom na podstatných veciach ohľadom výchovy zhodne a ďalšia komunikácia nie je potrebná (pozri bod 8 tohto nálezu) . Toto tvrdenie je pritom v príkrom rozpore so závermi odvolacieho súdu o neschopnosti rodičov dohovoriť sa. S ohľadom na uvedené potom vôbec nie je zrejmé, či v kvalite komunikácie medzi rodičmi došlo k určitému posunu, či je príčinou zlej komunikácie sťažovateľove konanie alebo jeho osobnostné charakteristiky, alebo či je len jej dôsledkom a príčina leží inde. Takýto postup je chybný aj vo vzťahu ku zvereniu maloletej do starostlivosti matky, lebo skutočnosť, že o maloletú sa bude starať matka, žiadne záruky na zlepšenie komunikácie medzi rodičmi neposkytuje. Pri vylúčení striedavej starostlivosti na základe nevhodnej komunikácie rodičov majú totiž súdy povinnosť skúmať príčinu takého stavu, a dieťa zásadne zveriť do starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva postavenie druhého rodiča v živote dieťaťa a nebude brániť styku s ním. Postup odvolacieho súdu v tomto prípade teda v sebe nesie riziko, že sťažovateľova úloha vo výchove maloletej bude v dôsledku prehlbujúceho sa konfliktu postupne vyhasínať alebo bude mať dokonca negatívny charakter. Ústavný súd preto dospel k záveru, že odvolací súd nedostatočne posúdil, či je zverenie do starostlivosti matky v záujme maloletej, a teda uzatvára, že druhé kritérium nebolo odvolacím súdom dostatočne skúmané.
Pri štvrtom kritériu, želanie dieťaťa, je nevyhnutné skúmať najmä vek dieťaťa a možnosť jeho manipulácie zo strany niektorého z rodičov. Preferenciami maloletej sa do určitej miery zaoberal už súd prvého stupňa, ktorý zo znaleckého posudku zistil, že maloletá má rada oboch rodičov, avšak preferuje matku, ktorou je viac ovplyvnená. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa do určitej miery prianím maloletej tiež zaoberal, a to predovšetkým vo vzťahu k doplneniu znaleckého posudku. V doplnení znaleckého posudku bol však oproti pôvodnému znaleckému posudku postoj maloletej posúdený odlišne, a to výraznejšie v prospech matky, pričom z neho vyplynulo, že maloletá cíti obavy z reakcie otca na vyjadrenie jej preferencií. Odvolací súd nijako ďalej neskúmal, čím bol tento posun zapríčinený a či a do akej miery je maloletá ovplyvnená vo svojich postojoch, a ďalej potom s týmito skutočnosťami pri posudzovaní vhodnosti striedavej starostlivosti nepracoval. Rovnako tak sa všeobecné súdy výslovne nevyjadrili k možnej manipulácii maloletej, a to najmä vzhľadom na jej vek (pozri nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. 5. 2014, bod 23; a bod 29 tohto nálezu). Ani štvrté kritérium preto nebolo odvolacím súdom dostatočne odôvodnené.
Striedavá starostlivosť o dieťa pripadá do úvahy vtedy, ak obaja rodičia prejavujú o zverenie dieťaťa do starostlivosti úprimný a skutočný záujem (subjektívne kritérium) a obidvaja napĺňajú relevantné objektívne kritérium zhruba v rovnakej miere. Pri zverovaní detí do starostlivosti musia všeobecné súdy posúdiť najmä štyri nasledujúce objektívne kritériá: (1) existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou; (2) mieru zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia do starostlivosti daného rodiča; (3) schopnosť daného rodiča zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a (4) želanie dieťaťa. Všeobecné súdy sú však nielen oprávnené, ale aj povinné vziať do úvahy aj ďalšie relevantné kritériá, pokiaľ to špecifické okolnosti daného prípadu vyžadujú. V prípade, že jeden z rodičov spĺňa relevantné kritériá výrazne lepšie, je spravidla v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča (zároveň s nastavením adekvátneho styku druhého rodiča s dieťaťom). V prípade, že obaja rodičia spĺňajú relevantné kritériá zhruba rovnakou mierou, je potrebné vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov. Z toho vyplýva, že ak obaja rodičia prejavujú o dieťa skutočný záujem a chcú ho mať v starostlivosti a zároveň obaja spĺňajú relevantné objektívne kritériá v zhruba rovnakej miere, čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa vytvára prezumpciu v prospech striedavej starostlivosti. Túto prezumpciu možno vyvrátiť, avšak sú k tomu potrebné pádne dôvody, majúce oporu v ochrane najlepšieho záujmu dieťaťa. Medzi tieto dôvody patrí napríklad špecifický zdravotný či psychický stav dieťaťa, v dôsledku ktorého by striedavá starostlivosť predstavovala pre dieťa neprimeranú záťaž, či veľmi veľká vzdialenosť bydlísk rodičov, a to najmä v prípadoch, keď by táto veľká vzdialenosť mohla zásadným spôsobiť narušiť školskú dochádzku dieťaťa. Vo výnimočných prípadoch môže byť dôvodom na vylúčenie striedavej starostlivosti aj nevhodná či vôbec neprebiehajúce komunikácie medzi rodičmi, avšak nemôže sa tak stať bez toho, aby sa súdy pokúsili zistiť príčinu súčasného stavu komunikácie a tento stav za pomocou vhodných opatrení napraviť a zlepšiť. Dieťa by potom malo zveriť zásadne do starostlivosti toho z rodičov, ktorý je viac naklonený na komunikáciu s druhým rodičom a ktorý nebude brániť jeho styku s druhým rodičom.
Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel Ústavný súd k záveru, že obmedzením sa len na posúdenie otázky komunikácie medzi rodičmi neposúdil odvolací súd dostatočne všetky kritériá, ktoré je nutné pri posudzovaní vhodnosti striedavej starostlivosti posúdiť, a otázku komunikácia medzi rodičmi zároveň neposúdil v súlade s judikatúrou Ústavného súdu. Z toho dôvodu Ústavný súd uznal napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prahe z 19. 2. 2014 č. J. 30 Co 302 / 2013-612 v rozpore s ústavne zaručenými právami sťažovateľa a v súlade s § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Zb. o Ústavnom súde, ústavnej sťažnosti vyhovel a podľa § 82 ods. 3 písm. a) rovnakého zákona napadnuté rozhodnutie zrušil.
Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 3413/14
text nálezu
Sťažovateľ pripomína niektoré z princípov, ktoré Ústavný súd zhrnul v nálezoch sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. mája 2014, sp. zn. I. ÚS 1506/13 z 30. mája 2014 a sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. septembra 2014, pričom vyslovuje názor, že súdy vychádzali z prekonaných a netiústavných východísk, kedy nadradili abstraktnú stabilitu výchovného prostredia nad základné právo maloletej na rovnocennú starostlivosť oboch rodičov, a toto svoje stanovisko dostatočne nezdôvodnili. Z rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyčítať, z akých dôvodov by mala byť stabilita výchovného prostredia maloletej v jej najlepšom záujme, prečo opomenul zmenu pomerov spočívajúcu v behu času, kedy z batoľaťa závislého na matke vyrástla deväťročné dievča a chýba aj odôvodnenie toho, prečo bolo rozhodnuté v rozpore s názorom maloletej.
Odvolací súd doplnil dokazovanie okrem iného vyžiadaním správy odboru sociálno právnej ochrany detí štatutárneho mesta Ostrava (ďalej len "OSPOD") zo 4. júla 2014, z ktorej vyplynulo, že maloletá bola navštívená v základnej škole, kde s ňou bol osamote v zborovni vykonaný pohovor, v rámci ktorého celkom spontánne uviedla, že by chcela byť týždeň u otca a týždeň u mamy, lebo sa jej páči u oboch, je to tak fair, bude u každého rovnaký čas. Zo správy ďalej vyplynulo, že sociálna pracovníčka s maloletou hovorila už v priebehu mesiaca marca, kedy dievča oznámilo rovnaký názor. Na základe zistených skutočností potom OSPOD navrhol, aby bola maloletá zverená do striedavej výchovy rodičov v týždenných intervaloch, a na tom zotrval aj na pojednávaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd nezistil vo vzťahu k výchove maloletej zmenu pomerov odôvodňujúcu zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Starostlivosť matky vyhodnotil ako úplne riadnu bez akýchkoľvek nedostatkov. Skutočnosť, že otec má tiež vhodné podmienky pre jej výchovu a že maloletá k nemu má rovnako kladný vzťah ako k matke, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu sama osebe východiskom pre zmenu výchovy, keď výchovnému pôsobeniu otca je daný dostatočný priestor širokým stykom s maloletou. Za situácie, kedy nebola zistená nedostatočná starostlivosť matky, je podľa odvolacieho súdu namieste klásť dôraz na stabilitu výchovného prostredia. K vyslovenému želaniu maloletej odvolací súd neprihliadol, lebo sa podľa jeho názoru maloletá týmto spôsobom snaží prevziať zodpovednosť za vyriešenie rozporov medzi rodičmi.
Sťažovateľ v podstate namieta, že odvolací súd nevysvetlil, prečo v jeho prípade nemožno realizovať striedavú starostlivosť, ktorú na základe stanoviska maloletej navrhoval, a prečo by mala stabilita výchovného prostredia prevážiť nad právami a oprávnenými záujmami maloletej aj sťažovateľa.
Referenčný rámec ústavnoprávneho preskúmania rozhodovania súdov vo veciach starostlivosti rodičov o maloletej dieťa po ich rozchode Ústavný súd vymedzil napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. februára 2010 (N 32/56 SbNU 363), v ktorom uviedol, že k porušeniu ústavných práv jedného z rodičov môže dôjsť v prípade, kedy súdy excesívnym (nadmerným, prílišným) spôsobom nerešpektujú ustanovenia § 26 ods. 2 a § 50 ods. 1 zákona č. 94/1963, o rodine, v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o rodine"). V poslednej dobe sa k tejto otázke, riešené súdmi už za účinnosti zákona č. 89/2012 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "o. z."), komplexne vyjadril napr. v nálezoch sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. mája 2014, sp. zn. I. ÚS 1506/13 z 30. mája 2014 a sp. zn. I. ÚS 3216/13 z 25. septembra 2014 (dostupných na http://nalus.usoud.cz).
V uvedených nálezoch Ústavný súd konštatoval, že povinnosťou orgánu rozhodujúceho o tom, ktorému z rodičov bude dieťa zverené do starostlivosti, je sledovať a chrániť predovšetkým záujem maloletého dieťaťa, tak, ako je zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
V rámci individuálnych rozhodnutí musí byť najlepší záujem dieťaťa hodnotený a stanovený vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa (pozri nález sp. zn. I. ÚS 1506/13, body 22-24). Medzi kritériá, ktoré musia súdy z hľadiska nutnosti rozhodovať v najlepšom záujme dieťaťa vziať do úvahy, patrí najmä (1) existencie pokrvného puta medzi dieťaťom a o jeho zverenie do starostlivosti usilujúcou osobou; (2) miera zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenie do starostlivosti tej ktorej osoby; (3) schopnosť osoby usilujúcej o zverenie dieťaťa do starostlivosti zabezpečiť jeho vývoj a fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby; a (4) želanie dieťaťa (pozri nález sp. zn. I. ÚS 2482/13, body 18-19).
Za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu. Súčasne však nie je možné, aby súdy postoj maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby svoje rozhodnutie založili iba na jeho želaní a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (tamtiež bod 23).
Ak sa jedná o rozhodovanie o zverenie dieťaťa do striedavej výchovy rodičov, je potrebné vychádzať z premisy, že záujmom dieťaťa je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov. Ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a majú o jeho výchovu záujem a pokiaľ dbali okrem riadnej starostlivosti o jeho výchovu po stránke citovej, rozumovej a mravnej, zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti by malo byť pravidlom, zatiaľ čo iné riešenie vyžaduje preukázanie, prečo je v záujme dieťaťa (tamtiež, body 26-27).
Ústavný súd opakovane konštatoval, že súdy nemôžu striedavú starostlivosť vylúčiť z dôvodu, že s týmto spôsobom výchovy jeden z rodičov nesúhlasí, pretože chce mať dieťa vo výlučnej starostlivosti [pozri nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 z 23. februára 2010 (N 32/56 SbNU 363), nález sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421)]. Na druhú stranu platí, že ak nesúhlas rodičia nie je založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode, súdy musia dostatočne zistiť dôvody, prečo daný rodič nie je ochotný s druhým rodičom na spoločnej či striedavej výchove spolupracovať, pričom za relevantné potom možno považovať len také dôvody, ktoré sú oprávnené intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmov dieťaťa.
Pokiaľ ide o (ne) zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti za situácie, keď už skôr súdy o úprave výchovných pomerov dieťaťa rozhodli či kedy už skôr schválili dohodu rodičov o výkone ich rodičovských práv a povinností, je tiež podstatné, či došlo k zmene okolností, či je v súvislosti s touto zmenou nutné ochrániť najlepšie záujmy dieťaťa zmenou doterajších výchovných pomerov a či sa posúdením možnej nutnosti prehodnotiť existujúce výchovné pomery v dôsledku zmeny okolností súdy dostatočne zaoberali. Ak totiž súd nezmení úpravu výchovných pomerov vtedy, keď nad záujmom dieťaťa na stabilnom výchovnom prostredí preváži významnosť vzniknutej zmeny okolností, a ak označí bez ďalšieho zmenu okolností za nepodstatnú, môže dôjsť k porušeniu práva dieťaťa a jeho rodičia na rešpektovanie rodinného života (pozri nález sp. zn. I. ÚS 2482/13, bod 29).
Ako vyplýva z odvolania sťažovateľa, ten od požiadavky zveriť maloletú do jeho výchovy ustúpil po tom, čo bola maloletá vypočutá opatrovníkom a prejavila želanie, aby bola zverená do striedavej výchovy rodičov. S tým však matka nesúhlasila s tvrdením, že maloletá je psychicky labilná, a navrhla vypracovanie znaleckého posudku na vhodnosť striedavej starostlivosti. Kolízny opatrovník, ktorý v pomeroch rodičov a ich starostlivosti o maloletú nezistil žiadne nedostatky, navrhol s ohľadom na opakovane prejavované želania maloletej, aby bola zverená do striedavej výchovy rodičov v týždenných intervaloch. Uvedené stanovisko zopakoval aj na pojednávaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd však k želaniu maloletej ani k návrhu kolízneho opatrovníka neprihliadol, vyjadrenie maloletej zdôvodnil jej snahou prevziať zodpovednosť za vyriešenie sporov medzi rodičmi a zohľadnil stabilitu výchovného prostredia u matky.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd kládol zásadný dôraz na stabilitu výchovného prostredia, pričom vyjadrenie maloletej nepovažoval za také vážne, aby sa ním pri svojom rozhodovaní riadil. Rozhodol tak však za situácie, kedy maloletá opakovane (v rámci pohovoru pred opatrovníkom v marci 2014 a koncom júna 2014) prejavila záujem byť týždeň u matky a týždeň u sťažovateľa. Pred postojom maloletej tak zohľadnil stabilitu jej výchovného prostredia.
O návrhu na striedavú starostlivosť odvolací súd rozhodoval v čase, keď bolo maloletej takmer deväť a pol roka, teda v čase, keď sa s ohľadom na svoju rozumovú a emocionálnu vyspelosť bola už schopná vyjadriť, s ktorým z rodičov by chcela naďalej bývať. Ak mal odvolací súd o jej želaní byť v striedavej starostlivosti rodičov pochybnosti, mohol ju sám vypočuť, pretože jedine tak by z jej bezprostredného prejavu mohol urobiť jednoznačný záver o tom, či svoj názor mienila vážne alebo nie. Ak však bez ďalšieho uzavrel, že maloletá svojím prejavom chcela len prevziať zodpovednosť za vyriešenie sporov medzi rodičmi, javí sa tento záver ako špekulatívny či prinajmenšom predčasný.
Ako Ústavný súd konštatoval v náleze sp. zn. I. ÚS 3216/13, stabilita výchovného prostredia nie je abstraktný princíp, ktorý by bol hodný ochrany sám o sebe, ale má byť chránený len v súvislosti s tým, či skutočne je v najlepšom záujme dieťaťa.
Odvolací súd však záujem na stabilite výchovného prostredia maloletej presadil aj proti želaniu maloletej, ktorá je, ako je uvedené vyššie, už vo veku, kedy by mohla byť schopná formulovať svoj názor na to, s kým chce žiť. Ak by mal byť kladený na stabilitu výchovného prostredia dieťaťa taký dôraz, ako urobil odvolací súd, potom by rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do výchovy napr. z dôvodu útleho veku, hoci je inak "rovnocenným rodičom", ktorý o dieťa po nezanedbateľnú časť doby riadne stará a dieťa k nemu má rovnaký vzťah ako k druhému rodičovi, nemal nikdy šancu úspešne žiadať o úpravu striedavej výchovy, a to ani za situácie, kedy si to želá samo dieťa, ktoré je už s ohľadom na samotný beh času schopné formulovať svoj názor.
Z uvedených dôvodov Ústavný súd uzatvára, že v rozsudku odvolacieho súdu chýba riadne odôvodnenie záveru o tom, prečo bola pri výchove maloletej uprednostnená "stabilita pomerov" pred právom maloletej na starostlivosť oboch rodičov ako aj právom sťažovateľa na realizáciu rovnocennej výchovy maloletej. Odvolací súd tak svojim postupom zasiahol do základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na starostlivosť o dieťa podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd preto postupoval podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde, ústavnej sťažnosti podanej proti napadnutému výroku I. rozsudku odvolacieho súdu vyhovel a podľa ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a) rovnakého zákona napadnuté rozhodnutie v tomto rozsahu zrušil.
Rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR 2 Afs 24/2005
text rozsudku
... ak nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu účastníka konania v žalobe a prečo žalobné námietky účastníka považuje za nesprávne, mylné alebo
vyvrátené, je nutné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle § 103 odsek 1 písm. d) s.ř.s. (pozn. Soudní řád správní) najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. Súd, ktorý sa vysporiadava s takou argumentáciou, ju nemôže len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva.
Predbežné opatrenie (odvolacieho) Mestského súdu v Prahe 15Co149/2011-193
text uznesenia
V súdenom prípade pomery maloletých ešte nie sú upravené, a preto právo i povinnosť o maloletých sa starať, vychovávať ich a zabezpečovať ich potreby majú zásadne obidvaja rodičia.
Právo otca starať sa o maloletých je vo svojej kvalite i rozsahu rovnaké ako právo matky, a nie je preto dôvod ho najmä za situácie, kedy nie je rozhodnuté o pomeroch detí rozsudkom, obmedzovať spôsobom, ktorý považuje matka za "vyhovujúci" a súd I. stupňa za zodpovedajúci pre "nevyhnutne potrebnú mieru" kontaktu.
Je nutné zdôrazniť, že dohovor o právach dieťaťa, zakotvuje právo dieťaťa na obidvoch rodičov.
Partnerské nezhody nemožno riešiť na úkor detí a za situácie, kedy matka nechce s otcom naďalej zdieľať spoločnú domácnosť, mala by umožniť deťom i otcovi vzájomný kontakt v rozsahu, ktorý umožní naplniť právo detí na otca ako rodičia a právo a povinnosť otca svoje deti vychovávať a starať sa o ne. Pritom najmä v útlom veku detí je nebezpečie "zabudnutia" na druhého rodiča oveľa väčšia ako u detí školského veku a nadmerná fixácia detí na matku nie je pozitívnou hodnotou, ktorú by bolo žiaduce posilňovať.
Otec má právo o svoje deti sa starať rovnako ako matka, a ak v konaní nebolo preukázané, že otec skutočne nie je schopný takejto starostlivosti, je neopodstatnený postoj matky, ktorá odmieta otcovi umožniť, aby sa staral o deti sám.
Za tejto situácie je nutné uzatvoriť, že je osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov, ktorá má otcovi zabezpečiť právo na výchovu maloletých a starostlivosť o nich, a maloletým právo na toho z rodičov, z ktorého sféry boli odňaté. S ohľadom na to, že sa jedná o malé (ročné) deti, ktorých denný režim je počas týždňa rovnaký, že matka je s deťmi na materskej dovolenke a otec je počas pracovného týždňa pracovne vyťažený, odvolací súd považuje za primeranú mieru kontaktu s obidvomi rodičmi tak, že deti budú v starostlivosti matky od pondelka do piatkového večera a v starostlivosti otca od piatkového večera do nedele.
Uznesenie Krajského súdu v Ústí nad Labem 73Co 286/2012
text uznesenia
Najvyšší súd Českej republiky
Napadnutým uznesením bola matke uložená povinnosť za jej prítomnosti umožniť otcovi styk s maloletou prostredníctvom skype.
Návrhom sa otec domáhal vydania predbežného opatrenia, navrhol, aby bola matke uložená povinnosť umožniť otcovi styk s maloletou prostredníctvom diaľkového komunikačného programu skype vrátane živého prenosu zvuku a obrazu.
Navrhnutá forma styku prostredníctvom skype je s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu najvhodnejší spôsob, akým je možné zabezpečiť kontakt otca s dcérou.
Je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 32 Listiny základných práv a slobôd majú deti právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Je nutné rešpektovať právo dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného rodiča, udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa ( článok 9 bod 3 Dohovoru o právach dieťaťa ).
Je povinnosťou matky pri výchove maloletej rešpektovať práva dieťaťa a vychovávať ju tak, aby bolo zachované právo dieťaťa na pravidelný kontakt s oboma rodičmi.
Je úplne irelevantný názor matky, že dieťa nie je povinné stýkať so svojím rodičom.